Uletím do vymyslenej krajiny a dívam sa na nich spoza rohu. Ako tam stoja, mávajú vlaku strácajúcemu sa za zákrutou a sú plní očakávania. Čo príde, čo bude, ako bude pokračovať ich život. Stisnú si dlane a silno sa objímu. Z očí im žiari šťastie. Mieša sa zo strachom z neznáma, zo smútkom z premárnenej príležitosti, ktorá iba z diaľky trúbi na pozdrav. Ale ich srdce im hovorí, že takto to malo byť. Vlak mal ísť načas a oni mali meškať kvôli pomalému pohoničovi. Mali tu takto zostať stáť a tešiť sa z toho, že môžu byť spolu. Mali spolu odkráčať ruka v ruke, s taškou plnou nenaplnených snov. Veď prídu nové, krajšie a lepšie. A hlavne ich spoločné.
Zajtra naplánujú svadbu, ktorú chceli, ale nemohli mať. Budú mať deti a kopu ťažkostí. Nebudú mať peniaze, a budú sa musieť sťahovať. No stále budú mať jeden druhého, lásku a napriek všetkému zlému aj radosť zo života.
Keď potom otočím tie zlepené strany a prehĺtam nasledujúce riadky, uvedomím si, že všetko je inak. Nebol žiadny pomalý pohonič, vlak nešiel načas a nestratil sa za zákrutou bez neho. Ona stojí na stanici sama, plače do vreckovky a netuší, aký osud jej napísali do knihy. Do tej starej, zvráskavenej knihy, ktorej rok vydania sa nedá prečítať. Pretože neexistuje. V tejto knihe si totiž riadky ukryté na zlepených stranách píše každý sám.
