Cesta ubehla rýchlo. Ani si si nestihla skontrolovať make-up a boli ste na mieste. Šoférovi si nechala nechutne veľké prepitné a vystúpila pred letiskovou halou. Prvý krát letieť, a navyše sama, to nie je bohviečo. Navyše vytočená, aj keď nevieš prečo, ustráchaná pred turbulenciami a už teraz unavená z dlhého čakania.
Pani za priehradkou bola až nechutne milá. Sbs-kár sa nervózne prechádzal hore-dole a teba to iritovalo. Chcela si sa najesť, ale bol tam dlhý rad. Sadla si si na nepohodlnú stoličku a čakala. A vtedy si ich uvidela. Tie oči. Zeleno-hnedé, žiariace neuveriteľným spôsobom. Asi dve sekundy sa dívali presne do tvojich. A potom pokračovali ďalej, po hale, po ľuďoch a kvetináčoch, po tabuliach s meniacimi sa písmenkami a číslami. A potom sa stratili. Medzi tými pár ľuďmi čakajúcimi na odlet do teplejších krajín.
Stále o nich uvažuješ. Aj keď ťa kontrolujú, aj keď schádzaš dole schodmi, aj keď kráčaš k tomu ťažkému stroju, ktorému sa iba ťažko verí, že dokáže lietať. Myslíš na tie dve sekundy, kedy sa vám pohľady stretli aj keď si sadáš na svoje miesto. Obzeráš sa, ale nikde ich nevidíš.
A možno to bol iba sen, možno túžba uvidieť niečo také. Možno nervozita, únava, strach pred cestou, a možno všetko spolu. Možno neexistujú a ty iba žiješ v ilúzií. Komu patrili? Spomeň si a možno zistíš, či to bol len výplod unavenej fantázie. Ako vyzeral ten človek? Bol to muž? Chceš, aby bol. Blonďák či tmavovlasý? Vysoký? Biznismen alebo turista? Uvažuješ a pritom si nevšímaš tú krásu za oknom. Nevnímaš jemné natriasanie ani príjemný hlas letušky. Nevnímaš pilota, ktorý rozpráva z reproduktorov. Nevšímaš si pasažierov ani svoje roztrasené nohy a ruku pevne prilepenú na opierke sedadla. Po pristátí podvedome tlieskaš ako ostatní, zdvíhaš sa, vychádzaš von a vôbec si neuvedomuješ, že si tisíc kilometrov od domu. Sama. Stratená vo veľkom svete.
Nevieš ako si vyzdvihneš batožinu. Všade počuješ zmes angličtiny, nemčiny, možno španielčiny a kde tu pár slovenských slovíčok. Nevieš to rozoznať. Držíš sa masy ľudí, ktorý vystúpili spolu s tebou a dúfaš, že ťa zavedú kam chceš. Cestou stále hľadáš svojimi očami tie jeho. Tie oči, také hlboké, žiarivé a krásne. Vrážaš do ľudí a obzeráš sa. Ale nie sú tu. Zrejme sa ti to iba zdalo. Nie sú, neexistujú. Prestaň na ne myslieť.
Vyzdvihla si si kufor. Po letiskovej hale tie kolieska tak nehrkajú. Zdvihla si hrdo hlavu a vykročila vpred, zažiť nové veci, skúsiť nový svet. Východ bol na dohľad. Už na ne nemyslíš. Chceš vyjsť von s čistou hlavou. No ešte jeden letmý pohľad za seba, aby si zabila poslednú nádej...
Udrela si si ruku a zadok ťa príšerne bolí. Rýchlo si sa obzrela okolo seba, kto sa na teba díva. Nikto. Tu to tak nefunguje. Našťastie. Čiasi ruka sa k tebe načiahla, aby ti pomohla vstať zo zeme. Pozrela si sa hore.
Boli tam.
Tie zeleno-hnedé oči. Z blízka ešte krajšie. Srdce si mala v stotine sekundy kdesi v krku. Nedovolilo ti ani povedať ďakujem. Iba si tam tak mlčky stála, cítila sa trápne a zároveň úžasne, dívala si sa do tých očí a usmiala sa. Bol tmavovlasý. Vysoký. S úsmevom rovnako žiarivým. Mal pevný stisk. A bol džentlmen. Otvoril ti dvere a potichu ste vyšli do hluku nového sveta. Stratili ste sa spolu v dave ľudí a záplave letiskových taxíkov. A v jednom z nich sa za vami zabuchli dvere.
Ráno si otvorila oči. Zažmúrila do ostrého slnka, ktoré sa do izby dosalo cez zle zastreté žalúzie. Znova si zavrela oči, a keď si ich opäť otvorila, bol preč. On aj jeho zeleno-hnedé oči. Taxík aj lietadlo. Všetko sa rozplynulo s koncom noci, na začiatku nového dňa. No ten úžasný pocit, to teplo a úsmev – aspoň tie zostali.
