Pamätám sa, keď to začalo. Jeden deň si sa zobudila a svet si videla inak. Vyhodila si tie odporné tmavomodré závesy a kúpila si namiesto nich bledožlté. Hneď to vyzeralo lepšie. Premiestnila si si nábytok a preorganizovala všetky poličky s knihami. Zavolala si nás aj s kamarátkami na brigádu. Nakúpila si vínko, cereálne krekry a colu light. Povinná výbava každej z nás bol štetec a nádobka s inou farbou. Bol to skvelý deň. Počúvali sme blues od Hugha Laurieho, smiali sa, spomínali na zážitky spred pár rokov a farbili steny krížom-krážom. Dnes keď si to predstavím, mám hneď lepšiu náladu. Bolo to tak nesúmerné, tak farebné a tak úžasne pozitívne, že sa musel smiať snáď každý, kto prišiel k tebe do obývačky.
A potom? Všetky tie činnosti čo si pre nás vymýšľala. V pondelok tenis, v utorok povinná prechádzka mestom a nákupy, tie nikdy nekončiace nákupy. V stredu, ó áno, vždy v stredu káva v našom najobľúbenejšom bare. Vedeli sme tam presedieť aj celé hodiny a baviť sa len tak, o ničom, a pritom úplne o všetkom podstatnom. Štvrtky patrili kultúre a všetkým múzeám, výstavám a galériám, ktoré boli práve dostupné. Piatkové večery v spoločnosti a sobotňajšie spoločné raňajky servírované s najnovšími klebetami. Nedeľa bola vyhradená pre rodinu. Trvala si na tom. Vďaka Tebe som začala navštevovať moju mamu častejšie. Neuveríš, ale v lete spolu plánujeme výlet do Viedne. Loďou.
Zrovna som si spomenula, ako sme si robili okružnú jazdu a navštívili Rím, Paríž a Londýn. Všetko si to chcela vidieť, zažiť, pocítiť a tešiť sa z toho. Spomínaš, ako si zastavila takmer každého koho si stretla, aby nás odfotil? Niektoré z tých fotiek mám na chladničke. Mám ich rada. Obzvlášť tú z Paríža, kde sa od srdca smejeme niekde v parku na zemi, obklopené holubmi. Nevadí mi, že tam nevidieť Eifelovku. Si tam Ty a ja, a Tvoja radosť zo života svieti všade naokolo. A keď sme pri tých zvieratkách. Pamätáš si tú mačku, ktorej si zachránila život? Ako sme s ňou po polnoci leteli na pohotovosť k veterinárovi. Stále chodila pred Tvoj byt, tak som si ju vzala k sebe. Teraz sa mám aspoň s kým rozprávať, keď tu už nie si.
Klára, chcem Ti poďakovať. To Ty si vždy vravela, že nikdy nie je neskoro začať žiť svoj život naplno, a tak ako chceme. Inšpirovala si ma, aj ja sa teraz viac smejem a zhlboka dýcham. Nasávam ten život, ktorý si tu pre nás nechala. Taký veselý a farebný ako tá stena v Tvojej obývačke. Ako Ty.
Ďakujem, že si bola súčasť môjho života. Snáď sa raz stretneme, a povozíme sa na zelených bicykloch, ako vtedy. Drž mi tam hore miestečko.
Tvoja Vera.
