V chránenom území, ale aj kdekoľvek inde, má správcaúzemia dve základné možnosti, čo robiť:
- kalamitu spracovať,t.j. rozpíliť a odviezť všetko alebo väčšinu vyvrátených a polámanýchstromov,
- kalamitu ponechaťbez zásahu, t.j. nechať všetkonapadané drevo na prirodzený rozklad.
Ako vyzerajú prvé dopady týchto prístupov na vývoj lesa? A ktorý prístup je pre chránené územie vhodnejší? Prv, než sa v ďalších článkoch pokúsim načrtnúťodpoveď na druhú otázku, povieme si, čo sa v skutočnosti stalo a aký bol ďalší vývoj.
V Tatrách, napriek tomu, že ide o národný park, sana väčšine kalamitnej začalo s okamžitým spracovaním kalamity. Dôvodov pretoto rozhodnutie bolo viac:
tatranské osady boli prakticky uväznené medzinepriechodnými bariérami stromov vysokými miestami aj 3-4 metre,
veľké nebezpečenstvo vzniku takmer nehasiteľnýchpožiarov – veľká masa dreva dokáže dlho horieť a hasiči nedokážu donepriechodných kalamitísk vstupovať,
ťažká priechodnosť kalamity znamenala podstatné zmenšenieplochy národného parku pre väčšie druhy živočíchov ako je jeleň, vlk či medveď,tieto druhy občas využívajú okraje kalamity ako úkryt, hlbšie do nej všaknevstupujú,
zavesené stromy predstavovali nebezpečenstvo úrazupre návštevníkov,
nebezpečenstvo šírenia podkôrneho hmyzu.
Odhadovalo sa, že spracovanie kalamity si vyžiada viac než 2roky, vďaka pomerne jednoduchému terénu a modernej technike sa to stihloo čosi skôr. Samozrejme, nebola to žiadna idylka. Stará ľudová múdrosťhovorí, že keď sa rúbe les, lietajú triesky. Nešlo však ani o žiadnukatastrofu, ako to radi prezentujú aktivisti. Rozsiahle plochy vyzerajú pospracovaní relatívne dobre. Nedošlo tu ani k významnej erózii pôdy (došlo, samozrejme,k prehĺbeniu niektorých ciest), ani k totálnemu zničeniu prirodzenéhozmladenia. Naopak, na mnohých plochách prežil tak vysoký počet semenáčikova mladých stromčekov, že ďalšie zalesňovanie nebude potrebné. Samozrejme,nárasty nie sú ešte „za vodou“. Očakáva sa premnoženie tvrdoňa smrekového Hylobius abietis, ktorý dokáže zničiťčasť mladých stromčekov. Svoju daň si vyberie aj raticová zver, ktorá sa, najmäpo odrastení skupiniek stromov hromadne vráti do kalamitných plôch.
Obr.1 Spracovanie kalamity nad Cestou slobody. Vzadu vpravoešte vidieť nespracovanú časť. Výsledok nie je „nádherný“, ale ani „strašný“.Ako vidíme, aj po mechanizmoch tu ostali nedotknuté plôšky trávya humusovej vrstvy (ihličia). Stromy, ktoré prežili vietor boli ponechané.Takto vyzerala plocha bezprostredne po spracovaní (stav k 8.6.2005).
Obr. 2 Detail lokality z predchádzajúceho obrázku.Vidíme, že prežilo aj pomerne dosť prirodzeného zmladenia, ktoré tam vzniklo užpred kalamitou. Šípky ukazujú na jeden javor horský a 4 smrečky. Časťz neho má nádej prežiť, okrem toho sa na tzv. zranenej pôde môžu uchytiťsemená, ktoré sem prinesie vietor alebo vtáky, nebude ich však veľa. Časťzmladenia zadusí tráva (stav k 8.6.2005).
Obr.3 Plochy, ktoré mali to šťastie, že boli spracované, keďich ešte pokrýval sneh, dopadli podstatne lepšie. Harvestory sa ukázali akoprekvapivo šetrné (v NP Šumava ich používajú dokonca aj na výchovu porastov!). Podmienkousamozrejme bolo, aby sa na ploche už pred kalamitou nachádzalo prirodzenézmladenie. Kalamitisko medzi Štrbským plesom a Matliarmi je prílišrozľahlé na to, aby sa tu v nasledujúcich rokoch samy zmladzovalitzv. klimaxové dreviny (ako je aj smrek na obrázku). Šíriť sa tu budú najmäbreza a osika so semenom "ďalekého doletu", ani tie však nie príliš rýchlo.Pomôcť trochu môžu staré smrekovce a borovice, ktoré prežili kalamitu (stavk 10.10. 2005, pod cestou slobody pri Novej Polianke).
Obr. 4 Rovnaká lokalita ako na predchádzajúcom obrázku. Naobrázku vidíme rozsiahle zmladenie, ktoré vzniklo už roky pred kalamitouv poraste prelámanom nejakou dávnejšou malou kalamitou. Harvestory ho viac-menej dokázali obísť a zachovať (stavk 10.10. 2005).
Obr. 5 Samozrejme, na ploche je pomerne veľa koľají pomechanizmoch, ktorým menšia časť zmladenia padla za obeť. V týchtomiestach je pôda hodne zamokrená, v blízkosti je aj malé rašelinisko (stavk 10.10. 2005, pod cestou slobody pri Novej Polianke).
Obr. 6 Tam, kde zmladenie chýbalo, pretože porast bol predkalamitou prihustý, ostali holé plochy, ktoré sa budú musieť zalesňovať alebopočkať na prirodzený nálet drevín. Určitú nádej poskytujú smrekovce v pozadí,ktoré prežili kalamitu. Z plochy je už odvezená haluzina, takže nepokrývapôdu takou vrstvou, ako to radi prezentujú ochranárski aktivisti . Na ploche, vďaka spracovaniu na snehu, ostala zachovanáaj humusová vrstva, dokonca aj šišky smrekov. (stav k 10.10.2005, nadCestou slobody pri Tatranskej Polianke)
Obr. 6 Haluzina sa po ťažbe nenecháva na rúbaniskách, ale sauhadzuje a tradične páli (za daždivého počasia) alebo ponecháva nauhnitie. V Tatrách sa, vďaka prístupnému terénu, veľká časť haluziny odviezlaako biomasa. Neviem posúdiť, či to bolo správne. Znížilo sa tým rizikopožiarov, ale do istej miery sa ochudobnila pôda. (stav k 10.10.2005, nadCestou slobody)
Obr. 7 Po skončení ťažby rozhodne nezostáva taký „bordel “ ako radi ukazujú na svojich snímkach ochranárskiaktivisti. Nechcem tvrdiť, že ich snímky sú sfalšované, nezobrazujú však bežnýštandard. Ten sa skôr blíži tomuto obrázku. Na strmších svahoch nájdeme, samozrejme,viac známok porušenia pôdy. Tam však k väčšiemu porušeniu pôdy dochádza už v okamihukalamity.
Obr. 8 Na snímke vidíme za traťou viacero skupín zmladeniasmreka, ktoré vzniklo roky pred kalamitou. Tieto skupiny sú budúcnosťou lesav tejto časti Tatier. O pár rokov budú podstatne vyššiea vytvoria ostrovčeky lesa v krajine pokrytej trávou a mladšímistromčekmi, ktore ukazuje napr. šípka v popredí. Keby bolo pred kalamitou takýchtoskupín viac, dnes by sme boli spokojnejší. Ich vytváranie by si však vyžadovaloaktívnejší manažment, než sa v Tatrách uplatňoval počas posledných 60rokov. Ale o tomto až nabudúce. (Stav k 14.5.2007)
Takmer súčasne so začatím spracovania bolo rozhodnuté ajo plochách, ktoré sa ponechajú na samovývoj – išlo o známe kalamitskáv Tichej a Kôprovej doline a o podstatne menej známevýskumné plochy Výskumnej stanice Štátnych lesov TANAPU pri Tatranskej Lomnici.U oboch existovali dôvody pre ponechanie aj pre spracovanie, je to všaknatoľko zložitá otázka, že si o nej povieme v samostatnom článku.
Obr. 9 V kalamitiskách v Tichej doline už predkalamitou existovalo hojné zmladenie jarabiny, ktoré sa zachovalo najmä na redšíchmiestach kalamity. Zmladenie smreka je tu veľmi vzácne, čo bolo pravdepodobne spôsobenéna relatívne nízkym vekom porastov (len 60-70 rokov), ktoré boli vyvrátenékalamitou. Smrek v takomto veku zväčša ešte neprodukuje celkom životaschopnésemeno a porasty sú pre prežívanie semenáčikov prihusté. Pri častýchnávštevách hlavných kalamitných plôch sme počas 3 vegetačných období našli lenojedinelé semenáčiky smreka. Ku dňu 27.9. 2006 dosahovala jarabina vnespracovaných plochách priemernú výšku 20-30 cm. V čase kalamity to teda boli lensemenáčiky vysoké cca 10 cm, ktoré by prípadné spracovanie kalamity ľahkoprežili (u zmladenia platí, že náchylnejšie na poškodenie ťažbou je odrastenejšie zmladenie).
Obr. 10 Aj v Tichej doline sa v kalamite ojedinelovyskytovali odrastené skupinky smreka, ktoré tu prežili obklopené ležiacimikmeňmi (porovnaj s obrázkami 4, 5 a 8). Miestami prežili aj dospelésmreky, dnes sú už takmer všetky napadnuté lykožrútom.
Obr. 11 Odrastanie tohto zmladenia bolo o čosi rýchlejšiena miestach, kde boli ležiace kmene odstránené, napr. v okolí lesnýchciest, ktoré boli z protipožiarnych dôvodov očistené krátko po kalamite.Ako vidíme, jarabina tu v rovnakom čase (27.9. 2006) dosahovala výškuokolo 40-50 cm a bola aj životaschopnejšia. Zver ju, trochu prekvapivo,príliš nepoškodzovala, zrejme preto, že jarabinových semenáčikov jev doline všade dostatok.
Obr. 12 Na najredších miestach kalamity dosiahla jarabina28.6.2007 výšku cca 50 cm. Ešte vyššie jarabiny sa miestami vyskytujú narozhraní kalamitných plôch a stojaceho porastu, tieto však už nemožnodávať do súvisu s kalamitou a s jej spracovaním či ponechaním.
Obr. 13 Pre úplnosť ešte ukážem, že zmladenie jarabiny sa užpred kalamitou hojne vyskytovalo aj pred ústím Tichej a Kôprovej doliny.A tu bez problému prežilo aj spracovanie kalamity. Záber jez 15.6.2007 z blízkosti horární na Podbanskom. Ospravedlňujem sa zadivotvorné farby tohto obrázku, v tento deň doslúžil môj starý fotoaparát.
Vyhodnotenie:Celkovo teda možno povedať, že prevládajúci druh zmladenej dreviny tedanezávisí od toho, či bola kalamita spracovaná alebo ponechaná, rozhodujúce jeto, aká drevina tu bola zmladená pred kalamitou. Poškodenie zmladenia prispracovaní kalamity určite nebolo výnimkou, na rozsiahlych plocháchspracovaných v zime, počas snehovej pokrývky, však zmladenie prežilo voveľmi dobrom stave. Situáciu veľmi uľahčoval mierny terén a dostatokpribližovacích a odvozných ciest. Nedošlo k žiadnej výraznejšejerózii pôdy. Treba povedať, že výsledok mohol byť na mnohých plochách lepší. To, čo ukazujú obrázky, sa nedá považať za "lesnícke maximum". Lepší výsledok by si však vyžadoval správnu motiváciu ťažbových firiem zo strany Správy TANAPu, čo sa príliš nepodarilo. Treba dúfať, že v budúcnosti sa pri podobných príležitostiach dožijeme lepšej spolupráce medzi ochrancami prírody a dodávateľmi ťažbových prác. Alebo ešte lepšie: treba dúfať, že sa tak skoro nedožijeme podobných príležitostí.
Pre úplnosť treba povedať, že existovali aj ďalšie možnosti ako naložiť s kalamitou.Väčšina z nich je len jednoduchým prechodom medzi úplným spracovaníma úplným nespracovaním. Vždy je možné ponechať väčšie či menšie ostrovčekyležiacich stromov. Pokiaľ sú tieto dostatočne vzdialené od stojacich porastov, pokiaľsa obkľúčia feromónovými lapačmi a pokiaľ sa pravidelne monitorujú (av prípade potreby sanujú), je pravdepodobné, že lykožrút sa z nichnedokáže rozšíriť do okolia. Takéto ostrovčeky by slúžili ako úkryt preživočíchy na rozsiahlych holinách, mohli by sme sledovať „prirodzený“ vývojvegetácie medzi kmeňmi. Takéto riešenie, hoci by mohlo byť vhodné, sa nerealizovalo – nikto honepožadoval, nikto ho neurobil. Spory medzi lesníkmi a ochranármi saniesli iným smerom.
Ďalšou možnosťou je odkôrňovanie ležiacich kmeňov. Vzhľadomna technickú a finančnú náročnosť takéhoto riešenia a na obrovskúrozlohu kalamitných plôch, sa však uplatnilo len ojedinelo. V praxi satáto metóda sanácie využíva skôr pre roztrúsenúkalamitu tvorenú jednotlivými vývratmi. Ako kuriozitu môžem spomenúť, želesníci navrhli odkôrnenie niektorých kalamitísk v Tichej a Kôprovejdoline, ochranári to však odmietli. Dnes sa už nikto nedozvie, či by lesnícidokázali tento veľmi atraktívny sľub splniť.
Rovnako je možné individuálne chemické ošetrenie jednotlivýchvývratov, ktoré je podstatne menej škodlivé ako celoplošné postrekovaniekalamitných plôch. V národnom parku by si však takýto postup vyžadovalveľmi zložité schvaľovanie a z ani jednej strany nebola vôľa o ňom rokovať.
