Naša cesta do Ameriky začala v utorok, 19. augusta na letisku v Budapešti. Asi ako väčšina ľudí smerujúcich do USA sme si vybrali New York ako náš bod vstupu na americkú pôdu. Bolo to najlacnejšie, najväčší výber letov a práve tu za pár dní začínal tenisový US Open. Po približne 12 hodinovom lete s British Airways, s medzipristátím v Londýne, sme okolo šiestej poobede pristáli na JFK. Tu na nás čakal okamih, ktorého sme sa dosť obávali, colnica. Aj keď sme mali všetko v poriadku, ak sa colníkovi nepozdávate, môže vám zamietnuť vstup a poslať vás domov. A hlavne nezabudnite mať pri sebe napísanú americkú adresu, kde budete bývať po príchode. Ja som ju mal vo facebookovej správe, čo som zistil že bola strašná hlúposť. Na colnici samozrejme žiadna wifina nebola, a čo bolo ešte horšie ani signál. Trvalo asi hodinu kým som našiel miesto kde mi naskočila aspoň jedna palička signálu a podarilo sa mi spojiť s kamarátkou, aby mi ju nadiktovala a mohol som ju vyplniť na vstupný formulár. Keď už sme si mysleli že to najhoršie už máme za sebou, prišli na rad pasováci. Chvíľkami som sa cítil ako zločinec na výsluchu niekde na policajnej stanici. Nepríjemnejších ľudí ako títo, som ešte asi nezažil. Každého, kto tade prichádza, asi berú automaticky ako teroristu alebo potencionálneho ilegálneho imigranta. Našťastie po celom tom výsluchu, mračení sa a zazeraní nám konečne capol štempel do pasu a mohli sme sa pobrať preč odtiaľ.
Keďže zohnať couchsurfing v New Yorku na 7 dní, čo sme tu plánovali stráviť je skoro nemožné, museli sme sa zariadiť inak. Pomohla nám jedna naša kamarátka, ktorej mama žije v New Jersey, asi do 30km od centra. Prvých pár dní sme boli tam, na piatok, sobotu a nedeľu sme si našli couchsurfing a poslednú noc sme opäť strávili u nej. Z letiska sme sa nejako dotackali metrom na autobusku na Manhattane, a odtiaľ sme boli asi za pol hoďku na mieste. Teta Katarína si nás prišla vydvihnúť na zastávku a zobrala nás k sebe domov. Bolo asi desať večer a my sme boli komplet rozbitý, jediné na čo sme sa zmohli bola sprcha a hodili sme sa unavení ako kone do postele. Na druhý deň sme nemali v pláne nič, len aklimatizáciu. Prispôsobiť sa americkému času. Katarína nás zobrala na nákup, kde sme si nakúpili nejaké veci čo sme nechceli zbytočne teperiť už z domu, stan, spacák, karimatky, prenosný plynový horáčik, nejaké plastové poháriky a tanieriky. Také typické kempovacie veci. Katarína už mala nachystané nejaké jedlo a večer sme si dali typické americké BBQ. Ugrilovali sme pár steakov, ktoré boli úžasné, pár burgríkov, nejakú zeleninu, jednoducho nebíčko v papuľke. Chceli sme vyskúšať čo najviac typických amerických vecí, a čo je viac americké ako steaky a hamburgery.
Na ďalší deň som mal pôvodne v pláne návštevu 6 Flags Adventure Park, jeden z najväčších zábavných parkov v USA, plný neuveriteľných rollercoasterov. Priateľka sa čudovala, už keď som to plánoval, že chcem ísť na niečo také. Ja, čo mi je zle už len keď sa na kolotoče pozerám. Nakoniec sme sa neodhodlali. Mne ešte stále hlava dunela, a radšej sme nechceli riskovať, že zaplatíme 60 dolárové vstupné a po prvom rollercoastery budem vybavený. Namiesto toho sme sadli na bus a išli sa kochať New Yorkom. Aj keď sme tam boli už deň predtým, nevideli sme z neho skoro nič. Z letiska nevidno nič, z metra ešte menej a keď sme už sedeli v autobuse, boli sme radi že sme. Takže prvýkrát sme videli Manhattan až teraz, keď sme vyliezli von z autobusovej stanici. Asi prvý krát som zažil waw efekt. Len sme čumeli s otvorenými ústami.
Ako prvý nás privítal mrakodrap, v ktorom sídlia New York Times. Za ním ďalší a vedľa neho ďalší. Pôvodne sme neplánovali ísť dnes do mesta, tak sme si dali len taký voľnejší program, žiadne náhlenie sa, len sa trošku pomotať a pokochať sa.
Prvý sme si dali Central Park. Človeku sa ani nechce veriť, že takéto niečo obrovské sa nachádza v srdci betónovej džungle. Strávili sme zopár hodín len prechádzaním sa po ňom. Zrazu aj únava bola preč. Hneď ako sa začalo stmievať, sme vedeli, čo si pôjdeme pozrieť. Svetoznáme Times Square. Za svetla nič špeciálne, ale hneď ako zapadne slnko a všetky pútače začnú fachčiť, sa mení na niečo úžasné. Mravenisko ľudí, hlava na hlave, domáci, turisti. To treba zažiť, treba vidieť.
Na ďalší deň nás čakalo sťahovanie sa k našim prvým couchsurfingovým hostiteľom. Dohodnutý sme boli až na večer, tak sme sa hneď od skorého rána vybrali opäť busom s New Jersey do centra. Veci sme nechali v úschovni a hor sa na Manhattan. Zobrali sme to systematicky, od juhu na sever. Metrom sme sa zviezli k WTC, na miesto kde stáli dvojičky, dnes známe ako Ground Zero. Teraz je tam pamätník obetí, dve veľké nádrže so stekajúcou vodou v tvare pôdorysu dvojičiek s menami obetí po obvode, múzeum a nový mrakodrap, najvyššia budova v Amerika, veža slobody.
Odtiaľ sme sa ďalej pobrali na jednu z najslávnejších ulíc sveta, Wall Street. Netreba od nej veľa čakať. Keby sa tam netočili svetové peniaze, asi by o nej nikto ani nevedel. Cvakli sme sa pred burzou a pobrali sa ďalej finančným distriktom. Len tak sme tam cik cakovali medzi tými gigantickými mrakodrapmi a kochali sa výhľadmi, až sme sa prekľučkovali cez City hall, najvyšší súd až do China town.
V ten večer nás ešte čakal prvý typický, americký, športový zážitok a čo môže byť viac americké ako New York Yankees. Unavení a nachodení sme sadli na metro a odviezli sa do Bronxu na Yankee stadium na zápas NY Yankees – Chicago White Soxs. Nebudem to zdržovať, nikdy som nezažil nič nudnejšie ako je baseball. Pravda je, že o baseballe som nevedel dokopy nič. Poznal som ho len zo záberov vo frajerovi na záver a dvoch filmov s Charliem Sheenom, a všade tam to vyzeralo ako zaujímavý a napínavý šport. Presný opak bola pravda. Zápas začal okolo siedmej, samozrejme ako inak americkou hymnou. Bolo asi pol desiatej, keď sme sa rozhodli zdvihnúť kotvy a odísť. To sa zápas práve prehupol cez prvú polovicu. Priateľka na mňa pozerala dobre známym pohľadom, z ktorého som vedel jasne vyčítať otázku, “to kam si ma zas preboha zobral ? „ Odchádzali sme za stavu 3:2 pre domácich, teda aspoň myslím a dodnes neviem ako sa to skončilo. Čo však viem, je že tento zápas žiadneho frajera na záver nenatočili a že to bol prvý a posledný baseballový zápas na ktorom som bol. A to nás ešte čakalo hľadanie našich couchsurfingových hostiteľov. Mali sme adresu, mali sme navigáciu, ale aj to nám bol prd platné o polnoci niekde v New Yorskej śtvrti Queens bez telefonického kontaktu. Ulice a bytovky rovnaké ako vajce vajcu nám veľmi v hľadaní nepomohli. Našťastie sa nám po asi hodinovom blúdení podarilo nájsť správne číslo vchodu a správne meno na zvončeku. Tí z vás, čo už skúsili couchsurfing vedia, aký je to divný pocit, stáť pred dverami niekoho komplet cudzieho a chystať sa mu zazvoniť. A hlavne keď je to váš prvý krát a neviete absolútne nič, čo od toho môžete očakávať, a ešte k tomu keď sa ukážete v nie veľmi ideálnom čase - o polnoci. Naši prví hostitelia bol mladý mexický pár žijúci v Amerike menej ako rok. Už mali pre nás nachystanú nafukovaciu posteľ v obývačke v ich maličkom, útulnom dvojizbáku. Po krátkom predstavení sme sa obaja pobrali spať, veď už bola skoro jedna a unavení sme boli ako kone.
Ďalší deň sme začali skoro ráno, aby sme toho stihli čo najviac. Vyzbrojený foťákom, vodou a nejakou svačinkou som zobral ruksak na chrbát, a mohli sme pokračovať, kde sme deň predtým skončili. Z metra sme vystúpili pri svetoznámom hoteli Waldorf Astoria, odkiaľ sme sa presunuli k Rockefellerovmu centru. Po piatej avenue sme sa dostali k newyorskej knižnici, známej z filmu The Day after Tomorrow, alebo Deň po tom, odtiaľ ku Grand Central, asi najkrajšej vlakovej stanici, čo sme kedy videli. Naša hlavná stanica v Bratislave má čo doháňať. Keby človek nemusel a necestoval niekam, ani tam nejde, vyhne sa jej na sto krokov. Do Grand Central ľudia chodia aj keď nikam necestujú, len tak sa pokochať, pofotiť. Odtiaľ to bolo len na skok ku Chrysler Building - mrakodrap, ktorý patrímedzi najznámejšie symboly mesta, hlavne vďaka svojej charakteristickej špičke. Po motaní sa po piatej avenue nás neobišlo ani shopingovanie. Keď priateľka zazrela obchod Victoria Secret, mimochodom najväčší v USA, očká sa jej rozsvietili ako vianočný stromček a už som vedel, že ma to neminie. Našťastie mali niečo, čo by malo byť povinné v každom obchode určenom pre ženy, odkladisko pre chlapov. Jedna dlhá, pohodlná lavička kde chlapi čakajú, kým sa ich polovičky vyšantia v obchode. Nebol to žiadny 5 krát 5 obchodík, bolo to troj alebo štvorpodlažné hovädo plné tých najfajnovejších kúskov spodného prádla. Aj ten personál bol extrémne milý s príjemným vystupovaním. Nie ako keď idem do obchodu na Slovensku a predavačky na mňa zízajú ako keby som im zjedol večeru, samozrejme česť výnimkám. Nešťastníkov ako ja tam bolo viac. Poctivo čakajúcich na okamih, kvôli ktorému tam boli. Na okamih, keď je treba za všetko zaplatiť. Tak isto som si to odkrútil aj ja. Po baseballe taká vysmiata nebola ako keď odchádzala so svojou výslužkou z obchodu.
Večer sme končili opäť na vysvietenom Times Square, s najlepšou pizzou akú som kedy jedol. Môžem čestne prehlásiť, že najlepšiu pizzu nerobia v taliansku, ale v New Yorku. A nie v žiadnej fajnovej pizzerii ale na ulici robenú, v jednej z mnoho prevádzok na Manhattane. Jeden slice za dolár, kúpili sme si každý dva, zobrali na Times Squere, našli miesto na sedenie, nasávali atmosféru toho pulzujúceho miesta a pomaly už robili plány na ďalší, posledný deň vo veľkom jablku. Čakalo nás ešte to naj z celého New Yorku, socha slobody a výhliadka z Empire State Building.
Po ďalšej noci u našich mexických hostiteľov, sme sa skoro ráno vybrali za jedným z highlightov nielen New Yorku, ale celej našej cesty po Amerike, za sochou slobody. Poctivo sme si odstáli radu, kúpili lístky na loď na ostrov slobody, prešli už pre Ameriku typickou letiskovou prehliadkou a konečne sa mohli nalodiť. Po krátkej, niekoľko minútovej plavbe sme ju mali ako na dlani. Rada k dobru, lepšie miesto na fotenie ako z lode už mať nebudete, takže neváhajte a nespoliehajte sa že sa pofotíte na ostrove. Tam je okolo nej len úzky chodníček, narvaný turistami a nie najväčším priestorom na fotenie, budete až moc blízko k nej na nejaké zaujímavé zábery a z opačnej strany, kde je miesta dosť, vám zas bude otočená chrbtom.
Poctivo sme si porobili pár selfie fotiek so sochou a pobrali sa ďalej. Ďalšia zastávka loďou je Ellis Island, bývalá prisťahovalecká stanica pre imigrantov, dnes prerobená na múzeum. Ešte sme mali toho pred sebou dosť, takže toto sme odignorovali a pokračovali nazad na Manhattan. Dali sme si prechádzku opäť cez Wall Street až k Brooklynskému mostu, prešli ním na druhú stranu a kochali sa pohľadom na panorámu Manhattanu.
Po krátkom oddychu sme sa vybrali na metro a smerom k Empire State Building. Mimochodom newyorské metro dalo poriadne zabrať môjmu orientačnému zmyslu. Ešte nikdy sme sa toľko nenablúdili a zbytočne nenamotali ako tu. Okrem toho, že je to asi najšpinavšie a najsmradľavejšie metro akým som kedy cestoval, pre mňa bolo aj najneprehľadnejšie. Londýnske, úplná pohodička, toto, úplná katastrofa. Svoj účel ale splnilo, aj napriek všetkému blúdeniu a nadávaniu nás dostalo kam sme potrebovali. Lístky na Empire sme kúpili od týpka na ulici, dokonca VIP lístky garantujúce, že nebudeme musieť čakať v niekoľkohodinových radoch vo vnútri pred pokladňami. Nechali sme sa nahovoriť, aj keď boli o pár dolárov drahšie ako obyčajné vstupné. Najprv to bolo podozrivé, chlapík predávajúci lístky na výhliadku na ulici, pár metrov od vstupu do budovy. Keď sme ale videli, že takých tam bolo asi tucet, v uniformách a každý mal ešte aj terminál, tak sme si povedali že to asi podvodník nebude. Tí by brali len cash. Po príchode do vnútra sme využili naše VIP lístky a preskočili asi 10 ľudí pri kase, to bol asi ten hodinový rad a pobrali sa k výťahom. Tam sa len začínali rady a na výťahy sa už naše VIP nevzťahovalo, takže sme si to museli tak či tak odstáť. Chlap zarobil na nás pár dolárov, ale už nám to bolo jedno, už sme boli celí nedočkaví z toho, čo nás tam hore čaká. Panoráma New Yorku je úžasná a bolo dosť náročné si vybrať či si pôjdeme pozrieť výhľad na denný alebo nočný New York. Samozrejme, my sme chceli vidieť oba, ale ísť tam dvakrát nie je najlacnejšia záležitosť. Nakoniec sme vybabrali so systémom, išli tam asi hodinu pred západom slnka, pofotili výhľad za svetla, počkali kým sa zotmie a videli sme aj nočný výhľad. Ani neviem ktorý bol lepší, oba boli úžasné a dych berúce. Mali sme to dva za cenu jedného. Nie je to nijako časovo obmedzené, nikto vás nebude vyháňať a ak máte čas, nie je čo riešiť. Dosť tam bolo takých špekulantov ako my. Jediný problém, ktorý má výhliadka z Empiru je, že nie je vidno Empire. Mohli sme síce ísť na inú a vidieť aj ten, ale keď ste v New Yorku, musíte ísť presne sem, na túto výhliadku. Ak máte dosť zbytočných peňazí, môžete ísť aj na ďalšiu, ale Empire nemôžete vynechať. To je ako ísť do Paríža a neísť na Eiffelovku. To ako by ste tam ani neboli.
Na ďalší deň nás čakali dve veci, vyzdvihnúť si auto v New Jersey a účasť na tenisovom US Open. Skoro ráno sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi a pobrali sa na vlak. Auto sme nerentovali od začiatku z pochopiteľných dôvodov. V New Yorku vám je na dve veci dobré. A ak si niekto myslí, že zaparkovať v Bratislave je problém, nech sa príde pozrieť sem. Prišli sme do Avisu, vypísali pár papierov a mohli sa vydať na cestu. Chlapík mi ukázal, ktoré je naše auto, dal mi kľúče do ruky a povedal šťastnú cestu. Žiadne inštrukcie, nič. Rok predtým v Austrálii nám dávali asi hodinovú prednášku, ako jazdiť, čomu sa vyhýbať, bla bla bla. Tu ani slovo, iba to, čo som sa ho spýtal počas vypisovania papierov. Aj tak sa dá. Číslo kreditky mal, viac ho nemuselo zaujímať. Ak by som auto aj zničil, vedeli odkiaľ zobrať peniaze.
Sadli sme do auta, zapli navigáciu a hor sa na tenis. Po Wimbledone bol toto druhý grand slam čo som navštívil. Podobajú sa asi ako deň a noc. Samozrejme, pred vstupom letisková prehliadka, dokonca ani ruksaky nikomu nedovolili zobrať so sebou. Vonku bolo cez 30, slnko pálilo, takže všetku vodu a osobné veci čo sme chceli mať so sebou, sme museli nosiť v igelitkách ako bezdomovci. Šľak to už traf. Hneď prvý zápas hrala naša Hantuchová, tak sme si ju samozrejme išli pozrieť. Na počudovanie vyhrala, a to dokonca prehrala prvý set. Spokojne sme sa presúvali z jedného kurtu na ďalší a užívali si tento prvotriedny tenis. Pozreli sme kúsok zápasu Venus Williamsovej, Sabiny Lisickej, Simony Halepovej, našej Janky Čepelovej, Andyho Murraya, Tsongu, Wawrinku a večer nás čakal otvárací ceremoniál s Johnom McEnroem a Martinou Navrátilovou, samozrejme americká hymna, krátky ohňostroj a hlavný chod dňa, Djokovič a Šarapová. Na nohách sme boli od skorého rána a toto začínalo až okolo ôsmej. Ešte zápas ruských krások medzi Šarapovou a Kirilenkovou sme nejako dali, ale Djokoviča sme už z časových dôvodov nestíhali sledovať celý do konca. Bolo okolo jedenástej a keď sme odchádzali preč odohrali len prvý set. Keby sme skoro ráno nevyrážali na cestu, asi by sme aj zostali do konca, ale chceli sme si aspoň trochu pospať. Aj keď sme boli v Amerike už týždeň, to pravé dobrodružstvo sa len začínalo.
V ďalšej časti sa pomotáme po Bostone, Montreale a Ottawe.
Viac fotiek z nášho cestovania tu
