Prečo ste sa rozhodli stať lekárom?
Lekárom som sa chcel stať od detstva. Nebol som však rozhodnutý, ktorej oblasti medicíny sa chcem venovať. Ale keď som dokončil univerzitu v Kábule, vybral som si oči. Myslel som si, že sa tam môžem uplatniť. Tak som sa stal oftalmológom a začal som svoju prax na klinike Nur. Bola tam aj možnosť zapojiť sa do programu s americkým doktorom, v ktorom som pracoval štyri roky. Dnes je naša klinika súčasťou centra pre mladých lekárov, ktorých trénujeme, aby sa stali oftalmológmi.
Môžete porovnať život v Európe a v Afganistane? Aký je súčasný život v Kábule?
Život je značne rozdielny, pretože Afganistan je krajina, ktorá je viac ako 10 rokov vo vojne. Vojna je stále tam, obzvlášť v Južnom Afganistane. Niekedy sú výbuchy aj v Kábule. Ľudia sa toho boja. V Európe môžeme vidieť, že vojna skončila dávno. Od druhej svetovej vojny ľudia zabudli na všetko, najmä mladé generácie nepoznajú vojnu. Takže sú pokojné, môžu chodiť do školy, zamestnania a žiť život bez starostí o budúcnosť.
V Afganistane sa však ľudia stále boja o svoj život a o svoju budúcnosť. Obvlášť v kontexte správ, že medzinárodné jednotky po roku 2014 odídu z Afganistanu. A čo sa stane potom? Vláda tvrdí, že pre ľudí to nebude veľká zmena. Ale stále máme veľké problémy s výbuchmi, ktoré sa niekedy odohrávaju všade: v kanceláriach, školách, na univerzitách...
Spomenuli ste rok 2014 ako dátum, kedy spojenecké vojská opustia Afganistan. Zároveň v Európe je častým vnímaním, že Afganistan má veľmi blízko k Talibanu a Al-Káide. Ako sa to prejavuje v bežnom živote? Je pravda, že Afganistan je spojený s týmito dvomi organizáciami?
Afganistan má v súčasnosti slabú vládu. Je bežné, že pokiaľ je niečo slabé, dejú sa rôzne veci. To ale v skutočnosti nie je vojna Afgáncov. Naši ľudia trpia vojnou, ktorá neprichádza z Afganistanu - pochádza predovšetkým od našich susedov, ktorých záujmom je nestabilná afgánska vláda. Členovia Al-Káidy sú z Arabských krajín, Blízkeho Východu, Strednej Ázie, napríklad Tadžekistanu a Pakistanu. Sú to fundamentalisti, spoja sa a prichádzajú do Afganistanu, kde chcú realizovať ich džihád. Ale naši ľudia sú unavení vojnou, nechcú vojnu, trpia vojnou a kvôli vojne nemôžu robiť to, po čom túžia. Preto potrebujeme čas, aby sa naša vláda a naša krajina stala silnejšou. A potom môžeme ochrániť naše hranice, stabilizovať krajinu a zastaviť vojnu.
Koľko ľudí žije v Afganistane v porovnaní s radikálmi, ktorí sú aktívni v Al-Káide?
Afganistan má okolo 50 miliónov obyvateľov, z toho 5 miliónov v Kábule. Myslím si, že väčšinu Al-Káidy - na základe môjho odhadu a správ v médiách - netvorí oveľa viac ako 5 000 členov. To nemôžeme porovnávať s celou populáciou... Ľudia, čo aktívne bojujú za Taliban alebo Al-Káidu, tých je iba okolo 5 000.
Aké sú vzťahy Afganistanu, ako pomerne veľkej krajiny, so svojimi susedmi?
Máme dlhú hranicu s Pakistanom, hranice s Tadžekistanom, Uzbekistanom a s Iránom. Na severovýchode tiež s Čínou. Najväčším problémom je hranica s Pakistanom. Z tade prichádzajú fundamentalisti do našej krajiny. Medzinárodné spoločenstvo tam má svojich vojakov, ale stále to nie je pod kontrolou.
Počas festivalu Jeden svet v Prievidzi sme premietali aj dokumenty z Afganistanu. Videli sme tam príbehy o ženách, ktoré chcú šoférovať, deťoch, ktoré sa chcú vzdelávať. A o podobných veciach, ktoré sú bežné v iných krajinách. Myslíte si, že je to možné uskutočniť v Afganistane?
Od 30-tych do 80-tych rokov sme mali dobré časy - s demokraciou, mesto bolo veľmi pekné. Ženy chodili do škôl, na univerzity, cestovali do zahraničia. S komunistickým režimom potom začali problémy. Ľudia postupne opúšťali Afganistan. Ochádzali do rôznych častí sveta. Na Západ a do Ameriky, Austrálie. Keď mudžahedíni prišli do Afganistanu, znovu začala občianska vojna. Mesto a celá krajina boli zničené.
Počas vlády Talibanu bolo najhoršie obdobie. Zničili Afganistan. V tom čase som študoval medícinu a potom pracoval v nemocnici. No a po roku 2002, keď prišli medzinárodné jednotky, sa všetko zmenilo. Prechádzame cestou k demokracii, mesto sa rozvíja. Veľa detí, veľa dievčat a žien, navštevujú školy. Ak budeme takto pokračovať, môžeme zastaviť vojnu. Ak to porovnáme dva roky dozadu, môžeme vidieť veľké zmeny v rôznych oblastiach života. Dnes je to ale ešte veľmi depresívne pre novinárov, vlády, ľudskoprávnych aktivistov.
Ako začala spolupráca s BERKATOM? A čo to pre vás osobne znamená?
Urobili sme veľa práce. Predtým, keď prišiel pacient do nemocnice s poranením rohovky, musel cestovať kvôli operácii mimo Afganistanu, pretože sme nemali potrebné vybavenie. Dnes stále nie sú žiadni darcovia rohoviek v Afganistane. Možno v budúcnosti budeme schopní získať rohovky aj od našich ľudí. Ale dnes máme veľkú limitáciu v tom, že nemáme rohovky.
Od roku 2005 dostávame nejaké rohovky od BERKATU. A transplantujeme ich pacientom, ktorí ich potrebujú najviac. Viem, že tento projekt nie je veľmi veľký. Operujeme 10-15 pacientov ročne. Pretože niekedy nemáme dostatok prostriedkov, niekedy nie sú k dispozícii rohovky. Takže niekedy je to komplikované, ale robíme to radi. Prinášame zrak konkrétnym ľuďom.
Skutočne mám veľmi rád moju prácu a mojich pacientov. Dokonca mi občas volajú o polnoci a pýtajú sa ma na ich problémy s očami. Bez problémov im pomôžem. A osobne som veľmi vďačný za tento projekt. Takisto ako ľudia, ktorí dostávajú rohovky. Sú veľmi štastní, že majú naspäť zrak. Máme veľmi dobré príklady pacientov, ktorí nemali možnosť žiť normálny život. Dnes však chodia do školy, môžu pracovať, realizovať sa v spoločnosti.
Pamätáte si ešte prvú transplantáciu rohovky? Máte nejaké špeciálne spomienky na niektorých pacientov, ktorých ste operovali?
Keď sme v roku 2005 začínali, bola to pre mňa veľká operácia. Rád sa učím a mal som operačnú prax. Technika nie je veľmi ťažká a rýchlo som sa ju naučil. Určite máte nejaké spomienky, pokiaľ pracujete v našom obore. Tiež máme horšie spomienky, v prípade problémov. Ale väčšinou sú to veľmi dobré spomienky, keď prinesieme pacientom späť zrak. Vidíme na pacientoch, v ich očiach, radosť. A je to pre nás veľká vec, že prinesieme do ich života veľkú zmenu.
Ste v kontakte s mnohými ľudmi mimo Afganistanu, cestujete do Európy na konferencie, aby ste sa vzdelávali, cez BERKAT ste v kontakte s ľuďmi z Čiech a Slovenska, aké sú reakcie okolia na vaše aktivity?
V roku 2009 som mal prezentáciu o ochorení oči na medzinárodnej konferencii v Prahe. Prezentoval som o operáciach očných rohoviek v Afganistane - výzva rohovkovej slepoty v Afganistane - a pre publikum to bolo veľmi zaujímavé. Boli veľmi radi. Hovorili mi, že to je veľmi ťažká práca s limitovaným prístupom k zdrojom. Povzbudzovali ma, aby sme pokračovali v pomoci. Ale pre získavanie rohoviek potrebujeme peniaze, je to veľmi drahé. Naša vláda a naša klinika si to však zatiaľ nemôžu dovoliť. Preto musíme hľadať donorov mimo Afganistanu, získavať rohovky od priateľov a tak priniesť zrak našim ľuďom.
Dostávame sa k poslednej otázke. Ako vidíte budúcnosť Afganinistanu za 5, 10 či 20 rokov?
Čo sa týka budúcnosti Afganistanu, som optimista. Dúfam, že prekonáme tieto ťažké časy. Afganistan je súčasťou sveta, veľkej rodiny. A každá krajina potrebuje spoluprácu s tými ostatnými. Počas Studenej vojny bol Západ a Východ - NATO a Varšavský pakt. Ale bol tam problém. Ľudia nemohli napríklad cestovať. Potom sa však Európa zjednotila, Západ a Východ sa stali jednou súčasťou. Môžete cestovať a žiť spolu, môžete mať spoločné vzťahy. Tak ako iné krajiny, Afganistan je súčasťou tohto sveta. A pre prosperitu Afganistanu musíme mať dobré vzájomné vzťahy, tak ako aj ostatné krajiny.
Ďakujeme Wahidovi za rozhovor, ako aj za spoluprácu na projekte Adžamal! Viac informácií o BERKATE a našich aktivitách nájdete na stránke www.berkat.sk prípadne našom Facebooku. Projekt Adžamal môžete podporiť aj prostredníctvom kúpy "zázračných" bábik, ktoré vracajú zrak .
