Človek. Aspoň sa snažím.Občas trochu stručný a chladný,inokedy zas obšírnejší a citlivý.FacebookLinkedIn Zoznam autorových rubrík: Občianske združenie BERKAT, Potrebujeme (r)evolúciu?, Život (je krásny), Svet ľudí sa nás týka, Na Slovensku je to tak..., Adjumani, Uganda, Írsko, Dublin, Londýn, Veľká Británia, Randers, Dánsko, New York, USA, Triedenie odpadu, Business, Užitočné, Festival Jeden svet, Festival Pohoda, SOS Povodne 2010, STOP ZLU, Energia naša každodenná, Každý iný - všetci rovní, Aktualizované z archívu
Sľúbil som, že keď sa dožije 20 rokov, tak ju pridám do Wikipédie. Ale nevyšlo to, tento pokus skončil vymazaním článku, ktorý bol označený ako neencyklopedický. Asi sa to dalo predpokladať a ospravedlňujem sa za nevhodný príspevok. V každom prípade nasleduje osobnejší blog, ktorý nenájdete ani vo Wikipédii.
Kúsok južne od berlínskeho Postupimského námestia, neďaleko Topografie (nacistického) teroru, sa nachádza malé múzeum komunistického Ministerstva štátnej bezpečnosti - neslávne známej Stasi z čias Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Motto Stasi hovorí za všetko: štít a meč Strany.
Predošlá časť fotoreportáže z Berlína končila Pomníkom zavraždených Židov Európy. Pokračovanie začína pomníkom takpovediac z „druhej strany“.
Ako človek pracujúci v stavebníctve som ocenil, koľko domiešavačov sme v Berlíne stretli. Ako fotograf som však nebol zrovna nadšený, keď sa do mnohých záberov tlačia desiatky žeriavov a rozsiahle staveniská... Berlín je ale mesto betónu len zdanlivo - jednu tretinu rozlohy v skutočnosti tvoria lesy, parky, rieky a jazerá. Čo nás prekvapilo asi najviac bol dojem, že toto veľkomesto (3,5 milióna obyvateľov) pôsobí akosi prázdne. V každom prípade, celé to vytvára celkom príjemnú kombináciu. Možno preto žije v spolkovej republike Brandenbursko až 180 národností.
Životná skúsenosť Lepšie je byť životom ošľahaný ako zošľahaný.
Potešenie na mojej strane Niektorých ľudí najviac poteší, keď sa niekto poteší.
Kde nebolo, tam nebolo, za siedmimi parlamentnými komorami a tromi slobodnými trhmi žili v jednej krásnej krajinôčke, ba dokonca republičôčke ľudkovia. Každý iný, všetci rovní. Cez tie módne ružové okuliare v krásnych teplých farbách tu bol život pokojný a jemný. Ľudkovia sa na seba usmievali, tešili sa aj z toho najmenšieho dobra a s úsmevom to najväčšie zlo obrátili na niečo nádherné.
Práve v Chorvátsku (zkadiaľ sú nasledujúce fotky, opäť okrem jednej z Čiernej hory) sa mi veľmi zapáčili čiernobiele fotky... Niektoré sa mi zdajú svojou čiernobielosťou minimálne o jeden mystický (alebo aspoň významový) rozmer bohatšie. Na druhú stranu, farebnosť tiež často odkrýva netušený význam...
Vonku prší, prípadne sneží. Ráno je dlho tma. Poobede je skoro tma. Ľudia pokašlávajú. Tlačia sa v obchodných centrách. Na vianočných trhoch. Ponáhľajú sa stále dookola... Je to deprimujúce. Teda, to sa aspoň tak hovorí. Niektorí to tak vnímajú. Ale je to všetko pomýlené, v skutočnosti je to inak. Len to nedokážeme vnímať...
Františka je dcéra mojej sesternice (neviem, či sa to dá nejako pomenovať jedným slovom) a v lete (Áááách, teraz všetci spomínajú na leto...) som aj s ňou bol na dovolenke. Také malé dieťa človek len tak neprehliadne... V dobrom aj zlom. :-) To sme všetci boli takí?! Beriem to, že hej.
Abortus arteficialis čiže interrupcia prípadne abrupcia či abort je termín popisujúci umelé ukončenie tehotenstva chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou. Nepochybne predstavuje zásah do prirodzených fyziologických procesov organizmu. Máme však právo odsúdiť interrupcie za akýchkoľvek okolností? Je našou povinnosťou akceptovať výhradu vo svedomí lekára, ktorý odmieta vykonať potrat? Nezneužívame zdanlivú moc zobrať šancu nevinnému a bezbrannému? Nie je však v prvom rade problém v pravdivom a objektívnom informovaní v rámci celej spoločnosti? Toto sú len niektoré otázky vynárajúce sa z problematiky interrupcií. Či to dokážeme pripustiť alebo nie, odpoveď nie je jednoznačná.
Nedá mi nepodeliť sa ešte pred spaním s novinkou, ktorú som si práve, viac-menej náhodou, prečítal na idnes.cz. Popri nej začína byť scéna z katastrofického sci-fi filmu celkom reálna:
Hory sú krásne, ale zároveň kruté. Každý má možnosť nahliadnuť do ich pomyselného vnútra, v ktorom sa ukrýva múdrosť, sila a predovšetkým najvzácnejšia ľudská vlastnosť - pokora.
Minule, „už ani neviem kedy to bolo“ :-), som, samozrejme potom, čo som si všimol tú krásu naokolo „live“, len tak vybehol von (však sa ma aj nechápavo pýtali, čo to robím) a odfotil som zopár fotiek z bežného života, ale zároveň na mňa vplývajú dosť pozitívne. S niektorými by som sa chcel s vami podeliť... (Aj keď, asi niektoré veci vnímam inak ako „ostatní“, takže niekoho vôbec nezaujmú a navyše, nemôžem sa ani náhodou nazývať fotografom.)
Je vlastne jedno o koho sa jedná aj kedy som sa s ňou stretol. Nie je (aspoň mne) jedno, aký je jej príbeh - myslím, že je užitočné ho šíriť ďalej... Pretože môže byť pre každého inšpiráciou aj poučením... Nie je dôležité , či sme biely alebo čierny, či sme akýkoľvek „iný“ – v tom nezmyselnom zmysle „väčšiny“ ako takej. Ide predovšetkým o to, že sme ľudia. Vlastne každý je iný, jedinečný („ľudia sú strakatí“), ale každý môže byť napriek svojej „inakosti“ alebo „rovnakosti“ dobrým človekom. A to je podstatné... (Možno je to aj odpoveď na tú najpodstatnejšiu otázku „Prečo žiť?“ – „Aby sme boli dobrými ľuďmi.“.)
Hmmm... V školstve je to blbé a bude asi len blbšie. Celý systém je hrozný, učebné osnovy predimenzované, nulovou kreativitou znudení žiaci, treťotriedni učitelia (česť výnimkám). A život má predsa také nároky! No máme to my, študenti, ťažké... ;-) Ani neviem, či dostávame v škole niečo, čo je užitočné pre „skutočný“ život... A myslím, že podobný pocit majú aj (niekoľkí) moji spolužiaci. Spolu sme prišli na celkom v vtipné, ale vo svojej podstate tragické, štádia študentstva.
Na fóre našej školskej stránky je celkom zaujímavá diskusia v súvislosti s knihou a filmom Da Vinciho kód. Túto tému som začal ja, keď som napísal niečo o filme, ktorý som videl pred prečítaním knihy a ktorý sa mi páčil… No a po troch dňoch som prečítal aj knihu… Viem, že je to možno citlivá téma, ale celkom by ma zaujímal váš názor. Ďalšou vecou je, že zďaleka nie som odborník na históriu alebo teológiu, takže to, čo píšem sú len moje subjektívne názory a pocity. Takže mojich pár myšlienok po prečítaní knihy aj po pozretí filmu.
Sláva! Na niečo som prišiel! Aj keď to vlastne nič neznamená (ani to, že som na niečo prišiel a ani to, na čo som prišiel)... Určite to už aj nejaký vedci publikovali a zdá sa mi, že som kedysi dávno o tom aj čítal. Ale je to vlastne jedno, veď máme (zatiaľ - pozn.: k politike sa radšej nevyjadrujem) slobodu slova. V celom tomto nezrozumiteľnom úvode sa chcem dostať k tomu, že som sa pozrel na stolík vedľa mojej postele a zistil som, že je DOBA INFORMAČNÁ!
