Spokojný úsmev hlavného organizátora Michala Kaščáka. Ten sa však pri spomienke na minuloročnú tragédiu zmenil na úprimný ľudský smútok. Aj o tom je život.
Hlavné pódium, orchester Slovenskej filharmónie, dirigent Peter Breiner a aranžmány národnych hymien zložené pre Olympíjsky výbor.
Koncert bol podľa mňa skôr priemerný resp. ja osobne som poznal štyri-päť hymien a zvyšné mi prišli pomerne nezáživné. To však jednoznačne neplatí o "festivalovej" slovenskej hymne ku ktorej sa ešte dostaneme.
Bez ladu a skladu - originálna skupina, ktorá má pre mnohých kultový nádych. (Michal Kaščák opäť na scéne.)
"Aussies" Blue King Brown ma oslovili svojimi rytmickými melódiami, zvlášť remejkom Stingovej Desert Rose. (Normálne som teraz zneistel, či to nebola Roxanne alebo nejaká iná pieseň.) Mierne ma vyrušili posolstvá o miery atď., ale možno keď by sme o tom podiskutovali...
Jozef Lupták je prvým (pravdepodobne aj posledným) hudobníkom, čo hral Hrocha Karola Karpatských chrbátov a následne symfóniu Johanna Sebastiana Bacha.
Baladické piesne írskych Interference boli pre mňa jedným z vrcholov festivalu. Ktovie, či smútok niektorých piesní má čo dočinenia s tým, že spevák skupiny je na vozíčku.
"Veď-viete-kto." Asi je frustrujúce, keď publikum reaguje (len) na staršie pesničky. Presun k "elektronickej mašinke" - ktorú netuším ako pomenovať - mi prišiel ako neprirodzený. Na druhú stranu, pieseň Pokoj v duši je to najlepšie z celého rovnomenného filmu. O Jožkovi Šebovi sa rozpisovať nejdem, ale nebyť jeho systému ladenia mohol koncert začať o niečo skôr.
Eddie Stevens - producent nového albumu Krajina rovina. Podľa info od Juraja Kušnierika hral na Pohode už s piatimi rôznymi skupinami.
Martinovia Wittgruber a Zajko sú stabilnou súčasťou kvalitnej kapely Jany Kirschner. Ostýcham sa napísať "Janinej kapely". Používanie týchto familiárnych spojení (často aj) zo strany médií mi totiž často príde nevhodné.
Tretí Martin - Gašpar - už má na hlave klobúčik, ktorý si Jana Kirschner "vyzliekla" počas koncertu.
Ian Brown - tak tu som odišiel po prvej pesničke. A z celkom dobrej pozície v predných radoch!
Onili z Izraela. Neviem, či by tamojší obyvatelia (nehovoriac o susedoch zo všetkých strán) súhlasili s tvrdením, že v Izraeli sa žije dobre.
Publikum okolo mňa omladlo, pribudlo tínedžerov a východniarov - prípadne kombinácia týchto "diagnóz". (Žartujem.) Ale fakt haluz, že líder Chiki liki tu-a Martin Višnovský hrá v potápačských (alebo zváračských?!) okuliaroch.
Bývalá bacharka Sharon Jones pôsobila na mňa dojmom, že si vie spraviť poriadok. A vloží do toho všetku svoju energiu.
Deň sme zakončili Baletom SND resp. prvými dvoma časťami Bolera. Sú veci, ktoré ma neoslovujú. Možno by to človek videl inak z polstrovaného kresielka oblečený v smokingu...
Na úplný záver prichádza čerešnička na torte v podobe festivalovej verzie slovenskej hymny zloženej a dirigovanej Petrom Breinerom. Hrá Slovenská filharmónia Košice.
