„Rakovina sa týka náš všetkých.“ Povedala nám jedna pani a mala pravdu...
Časť dňa sme sapohybovali aj pred našou školou. Okreminého zistíte, kto kedy chodí do školy (ak vôbec). Ale najlepšie bolo ako niektorémladšie deti postupne prichádzali prispieť cez prestávky počas dňa. Ráno sinás všimli, len sa neodvážili... Postupne sa osmeľovali – videli sme ich akovykukli spoza vchodových dverí – zavreli – otvorili - zavreli – a nakoniec sa dohodli„kto ide“. Niekedy tí smelší prispevali aj za svojich spolužiakov. Skrátka,také malé detské dobrodružstvo - napätie, neistota a nakoniec úľava doplnená o nefalšovanú radosť a spontánnyúsmev na detských tvárach z pripnutého narcisu... (Aj keď ja osobne mámzábrany oslovovať deti, lebo predsa len ide o peniaze ich rodičov... Radšejby som bol, keby správne pochopili o čo ide – potom by sa tie narcisy mohli rozdávať aj zadarmo.)
Prispela aj pani,ktorej zomreli dvaja muži na rakovinu. „Dvakrát som sa vydala a dvakrát rakovina.“ Vždy si berie dva narcisy. Nepatrísa žartovať v tejto situácii, len nás napadlo, pre ktorého muža je ten druhýnarcis.
(Po „prednáške".) „Mali ste prednášku?“ krúti hlavou babička na predchádzke s vnukom.Áno, občas je až nepríjemné, keď sa niekto rozreční (Jehovisti a všelijakí paranoicisú kapitolou sami osebe...) a ešte horšie je, keď niekto vyslovene vyhľadávakonflikt a rýpe. Ale niekedy sa to nedá tak jednoducho odsúdiť. „Mám na papieri, že za polroka zomriem. A mnenikto nepomôže.“
„Fico dáva na futbal, ten nech sem prispeje.“ poznamenal starší pán... („A keby lenna futbal!" – pomyslím si v duchu. Zaujímavé je, že v predchádzajúcichrokoch sa ľudia oveľa viac sťažovali na politikov - každú chvíľu niekto „poradil"nech ideme za Dzurindom.)
Počas Dňanarcisov stretnú dobrovoľníci veľa ľudí. To, čo som ja osobne od nich získal, mápre mňa nesmiernu cenu – poznanie, že všetciľudia sú vo svojej podstate rovnakí. To, ako niekto pôsobí... Čo máoblečené... Či aký ma mobil... vôbec nehrá rolu. Niekedy si ani nie som istý,či mám právo vôbec sa opýtať takého „chudáka“, či nechce prispieť... Ale to takvôbec nie je. Nikoho nemáme právo súdiť. Ani odsudzovať. Niekedy ma (v mojej nepochybneaspoň trochu zakomplexovanej hlave) riadne prekvapí, „kto“ prispeje. Ďalší zasetvrdia, že „tí milionári“ aj tak nedajú... Len „obyčajní“ ľudia. Ale nie je toani tak, ani tak. Jednoducho záleží nakaždého (svedomí, vôli, pocite, vnútri...).
„Nie, ďakujem.“ Áno, aj to je jedna skupina ľudí... Pravdupovediac,nechápem to – žeby sa nenájde u nich ani 10 Sk „na narcis“? Sú tonihilisti? Zlodeji? Alebo svätci? Možno niekedy zatrpknutí po osobnýchskúsenostiach... A samozrejme nemôžu chýbať „permanentne nasratí“. Tým nebude nikdy nič dosť dobré... OK, je tokaždého osobná vec. Aj preto by som sa chcel ospravedlňiť všetkým, ktorých somoslovil niekoľkokrát, keď išli okolo nás... Jednoducho toľko tvárí, to sa nedá zapamätať. Človek sirozpomenie až neskôr alebo pri odpovedi „Užste sa ma pýtali...“ A možno ešte aj ďalší desiati dobrovoľníci... Občas sazase dozvieme, že „My už máme doma.“alebo „Ja som sa už prezliekol.“ Neviem,niekedy to znie dosť, ehm, čudne. Najmä keď je 8 hodín ráno.
„Máte záujemprispieť na...“ - „Ak sa neurazíte, taknemám.“ Nie neurazím, ale neviem prečo, prišlo mi to strašne smiešne. Tútoodpoveď by som zároveň označil za historicky jedinečnú. Neurazil som sa, ale eštesom takúto „fundovanú" odpoveď nepočul. Inokedy sa nám stalo, že jeden pánko akože veľmi pohrúžene telefonoval. Zaujímavé bolo,že nič do telefónu nehovoril a keď prešiel okolo nás, „hovor“ ukončil.
Výsledky sociologicko-psychologického prieskumu. Väčšinou prispievajú ženy. (Ale nepovedalby som, že ich je v meste oveľa viac.) „Najrizikovejšia" skupina sú muži po50-ke, ktorí majú často kopu rečí a na všetko frfľú. (A potom siidú sadnúť do krčmy.) Ďalšia zásada: vždy, keď ide muž so ženou, prispievažena. A ako prví odmieta prispieť chlap, žena sa len následne pridá. Paradoxnémi prídu príspevky od fajčiarov... Niektorí mladí si zase myslia, že sa ich „to“netýka. Alebo prehodia na povzbudenie dobrovoľníkom „Máš to blbé, chalan!“. A celá banda sa na tomto vtipe baví. Najpohodovejšiaskupina sú mamičky s deťmi v kočiarikoch.Sú v dobrej nálade, nikam sa neponáhľajú, užívajú si jarné slniečko a životje krásny. Ale pozor, jeden narcis musí ísť aj na kočík! Niektoré deti sa zaseostýchajú, keď sa milá dobrovoľníčka snaží čo len priblížiť a pripnúť neznámyžltý kvietok. Ďalšie si s radosťou zoberú aj letáčik. V tomto prípadesa však obávam, že je isté, že si ho neprečítajú. Asi tak ako aj väčšinaostatných. (Niektorí to aj rovno úprimne priznajú, takže si ho radšej aninezoberú.)
Pre mňa osobne znamenajúurčitú nádej tí, ktorí sa po „úvodnej formulke“ tvária ako keby nič, ale po pár krokoch zastanú a rozhodnú saprispieť. Možno hrá určitú rolu aj nedôvera v „prispievanie“ vo všeobecnosti,ale práve v tom, je Deň narcisov výnimočný – tradícia a konkrétna pomoc,ktorá sa skrýva za využitím výťažku má jednoducho svoju váhu.
Klasicképobavenie spôsobí odpoveď na otázku „... Deň narcisov...“. – „Nie, ja už takú RUŽIČKU mám.“
Niektorí ľudiaprispievajú „len tak"...„Nechajte iným.“ Nezoberú si narcis, aj keď za rohom ich možno budú „otravovať“ďalší dobrovoľníci. Niektorí ľudia zase vyslovene čakajú na oslovenie - inakneprispejú. Ďalší sa chystajú a tešia už z ďiaľky. Odkladajú si všetky narcisy z predchádzajúcich rokova tešia sa, aké sú tie tohtoročné krásne.
„Musím si ísť zameniť.“ Počujeme často a je to pochopiteľné. Vďakatomu sme od jednej pani dostali aj lentilky – išla si totiž zameniť - doneďalekých cukroviniek.
Niekedy aj cyklistizastanú... Jedna staršia pani na bicykli zastala tiež. Nič nepovedala, ale bolo vidno akoju „to" - ta situácia, tie okolnosti - zasiahli. Do očí sa jej tlačili slzy... R-A-K-O-V-I-N-A. To bola pre mňa najsilnejšia chvíľka z tohtoročnéhoDňa narcisov.
„Pani Sirackej dám.“ - parafrázujem pokračovanie – „tá je poctivá.Začala postupne, od nuly. Nie ako niektorí, ktorí rýchlo prišli k veľkým peniazom.“Iní však hovoria, že „vy zato nemôžete“,že tie peniaze nepôjdu tam kam majú... Že nepôjdu všetkým... Že nepôjdu mne...
„To sa nedalo vydržať, museli sme ísť na pivo.“ S úsmevom nám vysvetľoval mladý pár. Tiežsme sa pobavili - začalo to však dramaticky! Prichádzali priamo k nám a asitak dvadsať krokov pred nami sa zrazu prudko otočili... A po piatichkrokoch znova prudká otočka. Dockvaklo im, že to vyzeralo trošku „blbo“. My smesa zase na seba pozreli, že čo sú zas toto za ľudia. Keď však za ďalších párkrokov zahli na terasu s občerstvením, tak už sme začali chápať o čo ide. Noa potom sme si na nich na našom „stanovišti“ pekne počkali a dostali aj celkom úsmevné vysvetlenie.
Jeden mladý mužnám prispel tisíckorunáčkou. Predsa len, vyššia bankovka vždy trošku prekvapí. Vždy sa však treba tváriť „akože nič“... (Minulý rok sme dokonca od niekoho dostalipaťťisícku, ale všimli sme si to až pri záverečnom počítaní!) Tohto darcuvšak kamarátka z videnia poznala. A po chvíli jej to došlo. „Jeho mama sa nedávno vyliečila z rakoviny.“Prispel nám aj mladý chalan. Kratučké,takmer žiadne vlasy, na lebke výrazné jazvy... Verím, že dobrovíťazí nad zlom. Že pozitívne príbehy sú aj v prípade rakoviny silnejšieako tie tragické. Že to má celé zmysel.
Deň narcisov je skutočne-neskutočne výnimočný! V jedeň deň sa už po 12.-krát v uliciachSlovenska spojili ľudia pre jednu ušlachtilú myšlienku. Zdieľajú spoločnýsymbol, šíria posolstvo a svojou troškou sa podieľajú na krásnej veci.
