O povodniach po povodniach (pohľad dobrovoľníka z Malej Lodiny)

Prístup k informáciam je obmedzený resp. informácie sú selektované. Médiá najviac zaujíma to, že museli byť exhumované hroby na cintoríne a koľko domov spadlo. (Ponechajme teraz bokom, či je to aj to, čo zaujíma čitateľov.) S plynúcim časom sa téma povodní z prvých stránok vytratí a život ide ďalej. Bežne by som sa o mnohých veciach takisto nedozvedel – predsa len, iné je vidieť na vlastné oči spustošené domy, zatopenú oblasť väčšiu ako Šírava alebo rozprávať sa s ľudmi priamo v zaplavených oblastiach.

Uplynulý týždeň som sa spolu s ďalšími dobrovoľníkmi organizácie Človek v ohrození zúčastnil na prácach pri odstraňovaní škôd a budovaní preventívnych opatrení v obci Malá Lodina neďaleko Košíc. Je to posledná obec pred „veľkou priehradou“ a „veľkým tunelom“.


Väčšia mapa

Vodná priehrada Ružín (vznikla prehradením kľukatého údolia) bola napustená nad hladinou, na ktorú bola projektovaná. V menšej prečerpávacej priehrade roztrhlo bezpečnostnú priepusť a obrovské kamene si tam voda pohadzovala ako zápalky. Mimochodom, jedná sa o strategické objekty, ktoré v čase ohrozenia (začiatok vojny v Iraku či útoku na Dvojičky) strážia vojaci. V čase najhorších povodní tam však nebol nikto, kto by miestnym obyvateľom podal pomocnú ruku. Žiadni hasiči, vojaci či policajti. Akurát zopár väzňov s bacharmi, čo pomáhali vrecovať...

V hre však bolo oveľa oveľa viac ako pár vriec piesku - na internete sa objavila informácia o prasknutej hrádzi. Vznikla panika, strach. Nehovoríme totiž „len“ o Malej Lodine či Kysaku, išlo o ľudské životy aj v Košiciach. Všetky tváre v onú kritickú noc zvážneli. Koniec srandy - po pretrhnutí hrádze by v Malej Lodine bola voda vo výške dvadsiatich metrov vodného stĺpca za 10 minút. A utekať nebolo kam - cesta bola zatopená a okolité svahy sa zosúvali... (A čo starší ľudia či deti, ktoré by utekať nevládali?)

Telefóny z Košíc zvonili starostke Malej Lodiny nepretržite. Po pol minútke musela končiť, aby podala informácie ďalším... Nikto iný, kto by povedal, že ide o poplašnú správu, jednoducho nebol. Na celej strategickej priehrade, ani v krízovom štábe. Toto šialenstvo ukončil až živý vstup na moste, pár centimetrov pod ktorým pretekala dravá voda Hornádu. Hlavným posolstvom bolo, že žije a hrádza sa nepretrhla. Pri popise tej situácie ma mrazí...

Pani starostka okrem iného zastavovala na trati Košice – Žilina „vlastnoručne“ rýchliky - na koľaje sa totiž zosunula časť cintorína. Čo by sa stalo, keby ten vlak nezastavili? Niekoľko hrobov muselo byť exhumovaných, vrátane starostkiných rodičov.

Z „hrádziek“, ktoré zadržiavajú kamene, drevá a ďalší materiál, aby unášaný vodou nezmietol domy v dedine, bágrovala tažká technika desiatky ton materiálu - na základe predvídavosti pani starostky hneď od začiatku veľkých dažďov.

Náklady na odstraňovanie následkov povodní v Malej Lodine sú asi milión eur. Rozpočet obce je 66-tisíc. Na podielových daniach dostala Malá Lodina za posledný mesiac od štátu doslova pár desiatok eur. Čo k tomu dodať?



Pointa je však iná. Kto preberie zodpovednosť? Za škody, za nečinnosť, za chyby, ktoré sa stali? A čo totálne nefungujúca koordinácia? Kde bol krízový štáb? Čo robia ľudia, ktorí sú platení za to, že takéto situácie majú riešiť? (A to aj proaktívne!)

To, čo sa (ne)stalo v Malej Lodine je vlastne oslavou pani starostky Adriány Fečkovej. Vďaka za jej akčnosť a rozhodnosť v extrémne náročnej situácii! Akokoľvek pateticky to znie - vďaka za príklad, ktorý dala nám všetkým!

Teraz je však rad na nás, aby sme si kriticky položili otázku, čo sa vlastne stalo. Aby sme sa dožadovali odpovedí. Predovšetkým, kam idú naše dane? Lebo na súčasnom Slovensku odtečú spolu s veľkou vodou. Niekoľko vyhasnutých ľudských životov a ťažko skúšané osudy a traumy obyvateľov zostanú...

Ak sa prístup štátu k problematike povodní zásadne nezmení (a v tejto oblasti sa zatiaľ zásadne nelíšila ani jedna zo slovenských vlád) zostáva mi len zvolať: Stretneme sa pri ďalších povodniach! Lebo život ide ďalej a na Slovensku je to tak.



P.S.: Nemýľme si úlohu mimovládnych organizácií s povinnosťami štátu – pomôcť (napríklad prostredníctvom verejných zbierok) môže každý z nás. A má to zmysel. Totiž mlieko - vlastne voda - je už rozliata a mnoho ľudí pomoc potrebuje!

Jednou z možností pomoci, ktorú ponúka organizácia Človek v ohrození, je aj zapojenie sa ako dobrovoľník či dobrovoľníčka prácou priamo v zasiahnutých oblastiach. V prípade záujmu rád poskytnem viac informácií (matejsykora@gmail.com) – aj na základe osobných skúseností.