Ako sa máte? Tak celkovo, aké sú vaše momentálne zážitky...
(Smiech.) Prepracovane.V piatok sme mali vianočnú besiedku. S tými šikovnejšími deťmichodievame na všelijaké akcie – buď v rámci Slovenska takéto podobnézariadenia robia nejaké akcie a pozývajú aj nás alebo si robíme akcie ajsami pre seba.
S rodičmi robíme vianočnú besiedku a fašiangový karneval – nacvičíme siprogram, spravíme pohostenie a tak... Takú peknú akciu. A napríkladzajtra príde z Trenčianskej nadácie Doktor Klaun, spraví nám takéklaunovské vystúpenie. Alebo trebárs ideme do zoologickej.
V júni mávame na dvore olympiádu – spravíme si súťaže s vyhodnotením,odmenou a tak. A každé dva roky robíme Dni priateľstva - pozývame k námdomovy sociálnych služieb z celého Slovenska. V júni robíme aj rekreačný pobytpri mori, ale s tými ťažšími stavmi chodia aj rodičia. Ľahšie stavy idú ajna vychádzky do mesta, do Domu kultúry, keď nás pozvú na nejakú akciu alebo doChalmovej. Tam chodíme aj s telesnými postihnutiami, je tam termálna voda,to potrebujú.
Prečo ste si vy osobne vybrali toto povolanie? Jeto pre vás ako poslanie?
Ja som pôvodne robilav materskej škole s deťmi a z tej roboty som sa preorientovala natúto. V tejto budove bola pôvodne školka, takže ja som vlastne toto miestoani neopustila. (Smiech.) A už som sina toto povolanie zvykla, po tých rokoch sa to už ťažšie mení. Som navyknutá nadeti, aj keď sú také situácie, že roboty je veľa... Ale to je všade. A užby nám bolo aj tak nejako ľúto za tými deťmi.
Vzťahy k deťom môžu byť niekedy ťažké, človeksi určite vytvorí s niektorými bližší vzťah...
Nemalo by to byť, alebýva to sem-tam. Tieto deti sú také prívetivé, milé, prítulné, vďačné. Oni násmajú radi. Máme s nimi dobré vzťahy. Oni sa, možno viac ako zdravé deti,dokážu na nás naviazať.
Existuje niečo konkrétne, čo by ste chcelis nimi dosiahnuť? Aká je odozva z ich strany? Vidíte priamo nejaké výsledkyvašej práce?
Všeobecným cieľom, kebysme to nečlenili, je, že ak sa aj nedokáže ich osobnosť rozviť, aspoň nech sato udržuje. Keby sa tým deťom nikto nevenoval, upadali by - to by sa lenzhoršovalo. Je dôležité, keď sa im venujú zo strany zdravotníckejstarostlivosti, rehabilitácie... A potom vychovávatelia. Tie výchovné činnosti,čo s nimi robia, rozhovory a tak, aspoň udržiavajú tie deti na tejúrovni, ako sú.
Toto je možno taká citlivejšia otázka - kladietesi niekedy otázku, „prečo“? Prečo sú niektoré deti zdravé, majú rodičova niektoré nemajú to štastie... Na druhú stranu, či si myslíte, že oni súnejakým spôsobom menej šťastné, či to tak oni sami pre seba vnímajú?
Ja osobne si túto otázkunekladiem. Mám aj svoje deti, robím tu už dlho a aby som si kládla tútootázku... Jednoducho sú také, nemôžu za to, nikto za to nemôže. Všade vo svetemá spoločnosť také deti. Možno niekto, kto nie je na nich taký zvyknutý, má ajobavy. Takýto mladší... Predtým aj dospeláci - tieto deti boli pozatváranév ústavoch, na verejnosť to nechodilo. Keď sme začali chodiť do mesta navychádzky, tak sa ľudia po nás otáčali, ale spoločnosť si už na ne zvyká.
Deti si to asi nejako veľmi neuvedomujú, sú štastné - tie ktoré majú rodičov,že sú aj doma. Majú nás radi, majú radi rodičov, sú spokojné so svojim životom.Je o nich postarané, sú spokojné, milé. A tie čo nemajú rodičov, čosú tu od malička, možno ani nevedia, čo znamená to slovo rodina. A tie ťažkéstavy... Žijú si svoj svet.
Niektorí ľudia hovoria, že pocitové prežívaniemôže byť silnejšie.
Presne, podľa toho, naakej úrovni sú rozumovo vyspelí, do tej miery si to dokážu uvedomiť.
A keď sa začnú smiať, je to taká odmena prevás, že vyjadrujú svoj pocit, štastie...
Tieto ťažšie stavy sa dokážusmiať skôr tak sami pre seba. Čo sa v tých ich hlavičkách deje... My aninevieme prečo.
Na záver... Čo by ste si želali, čo by ste želalideťom? Aby sa mohli zlepšiť ich podmienky, systém, vnímanie v spoločnosti?
Želanie pre nich by bolood nás jediné, aby sa im zlepšil život. To sa týka aj financií, potrebovali bysme prestavbu týchto našich priestorov.
Ďakujem zarozhovor. Z môjho pohľadu sa skončil trošku symbolicky. Napriek všetkému -ideálom, odhodlaniu a vôli sa pomáhať bez niektorých „menej vznešených“vecí jednoducho nedá. Ale aj tak, myslím, pre takéto deti obzvlásť, je dôležiténiečo úplne iné - aby ich mal niekto rád... A práve preto o to väčší obdivpatrí tým, ktorí tú každodennú „nevznešenú“ drinu dokážu robiť úprimne a s láskou.
Tento projekt bol financovaný z dotácie Ministerstva školstva Slovenskej republiky .
