Ø Ide čisto o súkromný, rodinný problém, do ktorého sa iní nemajú čo miešať...
„Ona si ho predsa sama vybrala“. K pozitívnym vlastnostiam rodiny patrí intimita, spolupatričnosť, láska, dôvera, solidarita, spolucítenie, zdieľanie sa, vernosť atď. Pre takéto hodnoty sa žena rozhoduje vstúpiť do intímneho vzťahu a manželstva. Svadobná zmluva neznamená zvolenie súhlasu s násilím a žiadna žena nevstupuje do manželstva preto, aby ju manžel týral a bil. Ak sa v rodine pácha násilie, pozitívne vlastnosti rodiny sa môžu zmeniť na jej izoláciu, uzavretosť, povinnosť lásky za každú cenu, mlčanlivosť aj pri ohrození. Dôvera je nahradená strachom, zdieľanie osamelosťou, starostlivosť manipuláciou, spolupatričnosť opovrhovaním, láska sa premení na averziu. Žiaľ je realitou, že rodina býva používaná ako „odpadový kôš“ problémov jednotlivca, jeho agresie, hnevu, strachov... Žena, ktorá sa stane cieľom násilia, zažíva šok, cíti sa byť sama, izolovaná a opustená. Podľa reprezentatívneho výskumu o domácom násilí v SR (2002) až 20,7% respondentov (teda každý piaty občan) vyjadrilo súhlas, že do prípadov domáceho násilia sa nemá nikto miešať, lebo sú to vnútorné záležitosti rodiny.
Vysoko cenená hodnota súkromia rodiny vytvárala v minulosti mocnú bariéru pre skryté násilie, do ktorého nikto nemal právo zasahovať a vmiešavať sa. V súčasnosti je zmenená paradigma. Do násilia v rodine je nevyhnutné „vmiešať sa“, pretože žena býva paralyzovaná a bezmocná, nevie, čo má robiť a muž nechce nič meniť, lebo „nie je žiadny problém“. Kompetenciu zasiahnuť majú príbuzní, susedia aj štát. Násilie nie je nikdy súkromnou záležitosťou.
Ø Manželská vernosť je nadovšetko..., žena musí všetko vytrpieť
Zdôrazňovanie manželskej vernosti („v dobrom i v zlom“) je typické zvlášť pre kresťanskú spoločnosť. Rozvod je považovaný za ťažký hriech a zdroj odsúdenia ostatnými veriacimi, vrátane rodiny a priateľov. Jednostranné náboženské kázanie, ktoré je zamerané na ochranu manželského zväzku (a podriadenosti ženy voči mužovi), ale prehliada porušovanie ľudskej dôstojnosti a násilie vnútri manželstva, je pre ženu zdrojom neustálych výčitiek svedomia a strachu pred „zatratením“. Ako „odpoveď“ na jej skúsenosť násilia sa jej ponúka úpenlivejšia modlitba, aby sa viac snažila byť lepšou manželkou, potom bude môcť aj manžel zmeniť svoje správanie. De facto ide o formu sekundárnej viktimizácie a traumatizácie. Kresťanské ženy potrebujú počuť, že Boží plán pre ich život nie je znášanie a tolerovanie nezmyselného utrpenia. Hriechom nie je správanie ženy, ale násilie muža. Manželstvo je Božím zámerom, ale násilie v manželstve nie je. V katolíckej cirkvi jestvuje v prípadoch DN možnosť rozluky manželstva, resp. jeho zneplatnenie. V iných cirkvách jestvuje v takýchto prípadoch aj možnosť rozvodu. Ø Veď ide len o hádku...
Domáce násilie nie je hádkou, pri ktorej vedú spor dve rovnocenné strany. Ide v ňom o asymetrický vzťah, kde je jasné delenie rolí na kontrolujúcu osobu a osobu závislú – ohrozenú. Silnejšia strana pritom zneužíva svoju prevahu na presadenie vlastných záujmov. Ø Za to si ženy môžu sami... Určite ho provokovala...
Uznesenie Európskeho parlamentu o aktuálnej situácii v oblasti boja proti násiliu páchanému na ženách a budúce kroky (2004) upozorňuje na mýtus pretrvávajúci v spoločnosti, že za násilie si môžu ženy samy. Tento mýtus hľadá vinu primárne alebo výhradne na strane ženy: „Ona ho vyprovokovala...“, „niečím si to zaslúžila“. Za „provokáciu“ býva pritom označované akékoľvek správanie, s ktorým muž nesúhlasí (návšteva priateľky, zakúpenie niečoho...). Násilie voči ženám v akejkoľvek podobe je vždy neadekvátnou reakciou, častokrát patrí do kategórie trestných činov (viď k.5.3), a preto mýtus o vine obete je neakceptovateľný. Ním obviňujeme ženu a muža zbavujeme zodpovednosti. Pri iných zločinoch nikoho nenapadne obviňovať obeť.
S týmto súvisí aj mýtus o typickej obeti podľa ktorého sa obeťou môžu stať výhradne pasívne, závislé, nesamostatné „domáce puťky“, ktoré si všetko nechajú páčiť. Ø Chce byť týraná, inak by muža opustila...
„Môže ho predsa kedykoľvek opustiť,“ tvrdia tí, ktorí ničomu nerozumejú. Dôvody, prečo ženy násilníckeho manžela/partnera neopustia sú rozličné. Žena pozná muža nielen ako násilníka, ale aj jeho pozitívne vlastnosti a cítila sa ním byť milovaná. Násilie je pre ňu šokujúce a spočiatku žije v nádeji, že sa jeho správanie zmení (išlo len o jednorazový incident). Postupne sa hanbí a obviňuje, že do takéhoto vzťahu nemala vôbec vstupovať (ale už je neskoro). Iné ženy sa boja existenčných problémov dôsledkov úplnej finančnej závislosti na partnerovi. Žena má často strach o svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojich blízkych, bojí sa jeho odplaty. Muž nezriedka ženu sleduje a vyhráža sa, že ublíži jej alebo deťom. Medzi obeťou a násilníkom sa vytvára zvláštny vzťah pripútania z lojálnosti („štokholmský syndróm“; viď k.8.3).
Odchod nezaručuje zastavenie násilných výpadov, práve naopak – ide o jedno z najkritickejších období, kedy násilie môže eskalovať. Medzinárodné dokumenty a mnohé publikácie informujú, že ženy sú najviac ohrozované hrubým násilím zo strany svojho súčasného či bývalého partnera počas rozchodu alebo krátko po ňom. Ø Násilie sa vyskytuje iba v problémových rodinách
„násilie je dôsledkom chudoby alebo nízkeho vzdelania a vyskytuje sa len v niektorých spoločenských vrstvách.“ Podľa mnohých výskumov a z výpovedí samotných obetí, násilie môže postihnúť každú ženu nezávisle od príslušnosti k sociálnej vrstve, príjmu, vzdelania, kultúry, náboženstva alebo veku. V stredných a vyšších vrstvách spoločnosti sa násilie lepšie utajuje, násilníci majú „dvojitú tvár“ – inak sa správajú na verejnosti, inak doma. Mýtus o typickom páchateľovi DN, ktorým je primitívny, nevzdelaný, impulzívny, podráždený muž je takisto ilúziou. Ø Násilia sa dopúšťajú len psychicky chorí muži
Mnohé štúdie ukázali, že muži, ktorí týrajú ženy, vo väčšine prípadov nie sú psychicky chorí. Väčšina násilníkov je z psychopatologického hľadiska normálnych. Muži nepáchajú násilie preto, že sú chorí, ale preto, že môžu... Ø Čiernobiele vnímanie aktérov domáceho násilia
Veľmi rozšírenou je predstava, že páchateľ DN je výlučne negatívny charakter a kompletne odpudivá osobnosť, kým obeť je krištáľovo čistá, vzorná bytosť. Pravdou je, že páchatelia aj obete sú živými bytosťami s pozitívami aj negatívami. Nedokonalosť ženy nikdy neospravedlňuje násilie. Ø Základnou príčinou násilia mužov je alkoholizmus
„Bije ju len preto, lebo bol opitý.“ Je pravdou, že alkoholizmus prispieva k zvýšeniu intenzity alebo frekvencie násilných útokov. On je však skôr stimulátorom a katalyzátorom, ktorý násiliu uvoľňuje priechod, ale nie jeho prvotnou príčinou. Aj muži – abstinenti týrajú svoje ženy a tí, ktorí požívajú alkoholické nápoje útočia aj v triezvom stave.
Ø Muži týrajú ženy, lebo sami v detstve zažili týranie
„Muži videli svojich otcov týrať ich matky“. Téza o „transgeneračnom prenose násilia“ je všeobecne prijímaná, ale násilie nikdy nie je nevyhnutnou (fatálnou) formou správania, ktorou muž mechanicky kopíruje správanie svojho otca. Skúsenosť násilia môže vytvoriť isté predpoklady násilného správania, ale tieto daný muž nemusí nutne prijať za svoje a môže sa rozhodnúť (sám alebo za asistencie odborníkov) pre nenásilné správanie.
Ø Muži nevedia vyjadriť inak svoje city...
Násilné činy v rodine sa chápu ako čisto afektívne konanie – muž jednoducho „vybuchne“, nevie vraj so svojimi citmi inak zaobchádzať. Prehliada sa však skutočnosť, že takéto konanie je spravidla výberové. Muži ani v stave silného afektu neudrú napríklad svojho priateľa alebo šéfa v práci, ale svoju ženu áno. Ø Muži zažívajú násilie tak často ako aj ženy
Výskumy ukazujú, že ženy zažívajú domáce násilie v 95-97% všetkých prípadov.
Literatúra: bodnárová, b., filadelfiová, j.: Domáce násilie a násilie páchané na ženách v SR, Skrátená verzia záverečnej správy z výskumu, SŠPR, Bratislava 2003, s. 35; Brandau, h., ronge, k.: Gewalt gegen Frauen im häuslichen Bereich, BIG, Berlin 1997, s. 4-5; CONWAY, H.L.: Domestic Violence and the Church, Paternoster Press, Carlisle 1998, s. 52; ČIRTKOVÁ, L., vitoušová, p. a kol.: Pomoc obětem (a svědkům) trestných činů, Grada, Praha 2007, s. 43-45; CVIKOVÁ, J., JURÁŇOVá, J. ( edts.): Piata žena. Aspekty násilia páchaného na ženách, Aspekt, Bratislava 2001, s. 57-60, citované z Bundeskanzleramt, Bundesministerin für Frauenangelegenheiten: Gegen gewalt an Kindern handeln, Wien 1997, prekl. Konať proti násiliu na ženách, Pro Familia a Aspekt, Košice 2000, č. 02; Fenestra - Tréningový program o násilí páchanom na ženách – základný modul, slov. preklad Training Programme Sensitisation and training of professionals on violence against woman, Wave, Vienna 2000 Minnesota Advocates for Human Rights, 2003; jacobson, n.m.: Psychological factors in the longitudinal course of battering: when do the couples split up? in Violence and Victims 11/1994, s. 371-392; SOPKOVÁ, E.: Násilie páchané na ženách a jeho dôsledky, on-line http://www.profamilia.sk/ [1.12. 2007], s. 7.
