Zo starších amerických výskumov vyplýva, že asi 70% prípadov násilia voči žene, boli aj deti vystavené fyzickému násiliu.[1] Hoci je táto hranica asi maximom, aj novšie štúdie potvrdzujú, že 30-60% detí, ktorých matky sa stali subjektmi domáceho násilia, bolo takisto týrané.[2]
Americká psychologická asociácia odhaduje, že každý rok 3,3 milióna detí je vystavených násiliu voči svojim matkám.[3] Podľa údajov Stanoviska Európskeho a sociálneho výboru (EESC) na tému deti ako nepriame obete domáceho násilia[4] (č.2.1.1) sú v mnohých krajinách Európy minimálne v polovici všetkých prípadov domáceho násilia prítomné aj deti a približne tri štvrtiny žien, ktoré hľadajú útočisko v azylových domoch majú so sebou aj deti. Informačná brožúra Berliner Interventionszentrale bei häuslicher Gewalt uvádza: „dcéry a synovia sú takmer vždy svedkami násilných výpadov proti matke. Otec ich využíva ako nátlakový prostriedok a väčšinou sú aj oni obeťami telesného, duševného a často aj sexuálneho násilia. Deti sú poznamenané následkami násilia, aj keď nie sú ich priamou obeťou. Sú to často ony, ktoré zverejnia atmosféru prežitého násilia. Nápadné chovanie, oneskorený vývoj a psychosomatické poruchy môžu poukazovať na možné skúsenosti s násilím."[5] Stanovisko EESC takisto spomína niektoré dôsledky vplyvu domáceho násilia na deti:
Deti sú bezradné zoči-voči násiliu otca/partnera matky, ale sčasti sa cítia zodpovedné za to, čo sa deje. Veria, že vinu za násilie nesú ony;
staršie deti sa snažia ochraňovať matku asamé sa stanú obeťami násilia;
žijú vpsychickej záťaži: atmosfére ustavičnej hrozby, nepredvídateľnosti ďalšieho vyhrotenia situácie, existenčnom strachu omatku, prežívajú bezmocnosť, pocit izolácie kvôli príkazu mlčať pred ostatnými;
majú poruchy správania: psychosomatické symptómy; psychické poruchy - znížená sebaúcta, nepokoj, poruchy spánku, ťažkosti vškole, pocity strachu, agresívne správanie až myšlienky na samovraždu;
môže sa stať, že deti prevezmú problematické vzorce správania dospelých. Naučia sa považovať násilie za prijateľný spôsob správania, nadobudnú neúctu voči ženám za normálnu aspojenie lásky snásilím za prijateľné.[6] Hrozí nebezpečenstvo, že chlapci si osvoja rolu páchateľa adievčatá rolu obete. Neskôrako dospelí sa sami stanú páchateľmi aobeťami domáceho násilia. Odborníci vtejto súvislosti hovoria otransgeneračnom prenose násilia.
Byť svedkom násilia voči matke je pre deti vždy traumou. Podľa novších štúdií sa ukazuje, že u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové, psychické a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí. Od roku 1992 je v rámci Rady Európy týranie, zanedbávanie a zneužívanie v detskej populácii jednotne označované skratkou CAN-syndróm (Child Abuse and Neglect). Toto označenie v sebe zahŕňa: telesné týranie, pohlavné týranie, citové týranie, zanedbávanie, systémové týranie.[7] U mnohých detí začína trápenie už počas tehotenstva matky, ktorá je atakovaná svojím partnerom. Podľa austrálskych výskumov až 42% týraných žien bolo napadnutých, keď boli tehotné a 20% zažilo prvý raz útok práve počas tehotenstva.[8]
Oblasti a formy pomoci deťom, ktoré zažili týranie svojej matky
Viaceré medzinárodné dokumenty v poslednej dobe upozornili na potrebu spoločenskej a psychologickej podpory detí, vrátane tých, ktoré sú zamerané na ženy.[9] Zvláštnu pozornosť tejto problematike venoval Európsky hospodársky a sociálny výbor EÚ. Už v Stanovisku na tému Domáce násilie voči ženám (2005)[10] upozornil, že deti, ktoré sa stanú svedkami domáceho násilia, sú vždy obeťami aj psychického násilia. Následne v roku 2006 vydal EESC z vlastnej iniciatívy vyššie spomenuté Stanovisko na tému „Deti ako nepriame obete domáceho násilia". V nej navrhol osobitne zohľadniť tieto oblasti:
Výskum výskytu anásledkov vyrastania vkontexte DN;
skúmanie možností aponúk ochrany apodpory detí nepriamo postihnutých DN;
prepojenie aspolupráca medzi azylovými domami aporadenskými centrami pre ženy súradmi starostlivosti omládež, poradenskými centrami na ochranu detí;
zohľadnenie dynamiky DN pri stanovovaní práva na styk apri zverovaní do výchovy;
odborná príprava avzdelávanie pomáhajúcich profesií, aby dokázali rozpoznať ohrozenie detí vkontexte DN aúčinne postihnutým pomôcť;
špeciálne ponuky prevencie votázke detí ako nepriamych obetí DN;
realizácia sociálnych kampaní zameraných na potenciálnych priamych svedkov násilia voči deťom (susedov, priateľov, rodičov apríbuzných) scieľom zabrániť ľahostajnosti;
vytvorenie kontaktných miest pre deti apodpora štátnych aneštátnych zariadení.
Situácia na Slovensku
Zvýšená pozornosť na deti ako nepriame obete domáceho násilia voči ženám by mala byť štandardnou súčasťou všetkých aktivít aj keď sú primárne zamerané na pomoc ženám. Pomoc týraným ženám - matkám a ich deťom musia ísť ruka v ruke. Pojem „domáce násilie" je v tomto prípade primeraný. Vzhľadom na závažnosť problematiky by si táto téma - ktorá je skutočne „terra incognita" - zasluhovala osobitnú pozornosť.
Podľa publikácie Akadémie Policajného zboru „deti z domácností, kde dochádza k násiliu voči nim a ich matkám, trpia častejšie poruchami správania ako deti, v domoch ktorých k násiliu nedochádza. Sledovanie rodičovských konfliktov a násilia počas detstva je predpokladom kriminálno-patologického vývinu v dospelosti."[11] Preto by polícia pri vyšetrovaní domáceho násilia voči žene - matke mala venovať zvýšenú pozornosť deťom. Psychológovia upozorňujú na nebezpečenstvo viktimizácie dieťaťa pri výsluchu: „Aby vyšetrovanie bolo kriminalisticky účinné, aby nebolo zdrojom sekundárnej viktimizácie už i tak traumatizovaného dieťaťa, malo by byť časovo úsporné, vedené citlivo s rešpektom k psychologickým okolnostiam spojenými so vznikom a priebehom trestnej činnosti a jej vyšetrovaním."[12]
Pozornosť na deti, ktoré boli traumatizované násilím medzi dospelými, a na prejavy tejto traumy, zameralo napríklad Centrum poradensko-psychologických služieb v Prešove v rokoch 1999-2000.[13] Bolo by žiaduce, aby psychologické poradne na Slovensku cielene skúmali vyskytujúce sa násilie v rodine, hoci deti nie sú priamymi, ale „len" nepriamymi obeťami. Pedagogickí pracovníci a pracovníci v oblasti výchovy v školách a školských zariadeniach by mali rozpoznať symptómy naznačujúce, že dieťa prežíva násilie. Nimi sú napríklad:[14]
veľká nervozita aúzkostlivosť;
pomočovanie;
problémy sadaptáciou vskupine, nerozvinuté záujmy, málo sociálnych kontaktov;
zlé alebo veľmi premenlivé školské výsledky;
zvýšené psychosomatické ochorenia - astma, bolesti hlavy, žalúdočné ačrevné ťažkosti, zajakanie, difúzne ťažkosti;
extrémne agresívny verbálny aneverbálny prejav;
krutosť voči zvieratám;
úteky zdomu;
prehnane prispôsobivé, extrémne „poslušné" správanie.
Pri výskyte viacerých symptómov a po rozhovore s matkou dieťaťa, by v prípade potreby mala škola upozorniť aj oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na príslušnom ÚPSVR. V blízkej budúcnosti by bolo vhodné, aby sa v slovenskej sociálnej politike vo všetkých oblastiach (právnej, poskytovania pomoci, prevencie a výskumu) venovala osobitná pozornosť aj deťom, ktoré žijú v domácnosti, kde ich matky zažívajú násilie.
[1] Bowker, L.H., Arbitell, M., McFerron, J.R.: On the Relationship Between Wife Beating and Child Abuse in Yllo, K., Bograd, M. (edts.): Perspectives on Wife Abuse, Sage, California 1998; por. Sieť autonómnych rakúskych ženských domov in Aspekt 3/1998, Bratislava 1998, s. 83; Konať proti násiliu na ženách, Pro Familia a Aspekt, Košice 2000, č. 7.1.
[2] Edleson, J.L.: Studying the co-occurrence of child maltreatment and domestic violence in families, in Graham-Bermann, S.A., Edleson, J.L. (edts.): Domestic Violence in the Lives of Children: The Future of Research, Intervention, and Social Policy, American Psychological Association, Washington D.C. 2001.
[3] Por. American Psychological Association: Violence and the Family: Report of the APA Presidential Task Force on Violence and the Family,1996.
[4] Opinion of the European Economic and Social Committee on Children as indirect victims of domestic violence, 30.12.2006, Ú.v. 1996/C325/15, s. 60-64; Opierajú sa o štúdiu KAVEMANN, B., KREYSSIG, U. (Hrsg.): Handbuch Kinder und häustliche Gewalt, Wiesbaden 2006.
[5] Brandau, h., ronge, k.: Gewalt gegen Frauen im häuslichen Bereich, BIG, Berlin 1997, s. 9.
[6] Konať proti násiliu na ženách, č. 7.1.
[7] MIŇOVÁ, D.: Násilie v rodine - syndróm CAN, in Zborník referátov z vedeckej konferencie „Sociálna práca - ľudské práva - vzdelávanie dospelých", FF Prešovskej univerzity, Prešov 1998, s. 549.
[8] Por. Australian Bureau of Statistics: Women's Safety Australia: Cat. 4128.0, Australian Bureau of Statistics, Canberra 1996, s. 52.
[9] Por. Uznesenie Európskeho parlamentu o aktuálnej situácii v oblasti boja proti násiliu páchanom na ženách a budúce kroky (2004) č. 4l.
[10] Opinion of the European Economic and Social Committee on Domestic violence against women, 9.5.2006, Ú.v. 2006/C 110/15, s. 89-94, čl.2.3.4;2.3.9.3).
[11] BANGO, D., VIKTORYOVÁ, J., VAJZER, L.: vyšetrovanie domáceho násilia páchaného na ženách, Akadémia Policajného zboru, Bratislava 2005, s. 4-5.
[12] ČECH, J.: Kriminalistika a jej význam pre rozvoj bezpečnostných disciplín, Akadémia PZ, Bratislava 1994, s. 191.
[13] Por. PAVLUVČÍKOVÁ, E.: Formy domáceho násilia u klientov Centra poradensko-psychologických služieb v Prešove v rokoch 1999-2000 in Zborník príspevkov z vedeckej konferencie „Kvalita života a ľudské práva v kontextoch sociálnej práce a vzdelávania dospelých", FF Prešovskej univerzity, Prešov 2002, s. 254-256.
[14] Konať proti násiliu na ženách, č. 7.2.
