Hoci eliminácia domáceho násilia je samostatnou témou len v posledných dvoch desaťročiach, implicitne bola obsiahnutá v aktivitách a dokumentoch OSN, RE a EÚ zameraných na boj proti rodovej diskriminácii a násiliu páchanému voči ženám a deťom. Myslím, že právom možno predpokladať, že bez deklarácií, dohovorov a dokumentov zaoberajúcich sa násilím voči ženám a domácemu násiliu na pôde OSN, Rady Európy a Európskej únie, by bola táto problematika na Slovensku doposiaľ „tabu" a činnosti mimovládnych organizácií by mali minimálny vplyv na štátnu legislatívu a intervenciu ženám, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia.
Historickým prelomom na medzinárodnej úrovni v oblasti rozpoznania, pomenovania a boja proti násiliu páchaného voči ženám bola Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách z roku 1993. Všetky nasledovné medzinárodné dokumenty venujúce sa eliminácii násilia páchaného na ženách a domáceho násilia ju prijímajú za svoje východisko. Tento dokument je známy aj ako Viedenská deklarácia, pretože bola výsledkom Svetovej konferencie OSN o ľudských právach vo Viedni v dňoch 14.-25. júna 1993.[1] Samotnej Viedenskej deklarácii predchádzali viaceré dokumenty zamerané na ochranu ľudských práv. Jedným z prvých bola aj Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)[2] a mnohé iné.[3] Z medzinárodných dokumentov, ktoré boli pred Viedenskou deklaráciou špecificky zamerané na postavenie a práva žien, môžeme uviesť najmä Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979. Organizáciu spojených národov[4] možno právom pokladať za najdôležitejšiu medzinárodnú platformu, ktorá aktívne prispela a prispieva k boli proti násiliu páchanému voči ženám.
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979)
Rok 1979 sa všeobecne prijíma za medzinárodný medzník v boji proti rodovo podmienenému násiliu. Zásluhu na tom má práve Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (skr. CEDAW),[5] ktorý doposiaľ prijalo 185 krajín, čo je vyše 90% členských štátov OSN. Vo svojej podstate predstavuje CEDAW listinu ľudských práv žien.[6] CEDAW definoval „diskrimináciu žien" ako
„akékoľvek robenie rozdielu, vylúčenie alebo obmedzovanie vykonané na základe pohlavia, ktorého dôsledkom alebo cieľom je narušiť alebo zrušiť uznanie, používanie alebo uplatnenie zo strany žien, bez ohľadu na ich rodinný stav, na základe rovnoprávnosti mužov a žien, ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti" (čl.1).
V roku 1982 bol v rámci OSN zriadený Výbor CEDAW (Committee on the Elimination of Discrimination against Women) zložený z 23 odborníkov, ktorý neustále monitoruje stav dodržiavania výsledkov Dohovoru v jednotlivých krajinách. Tieto sú povinné každé štyri roky podávať správy.[7] V roku 1989 upozornil Výbor na veľmi vysoký výskyt násilia páchaného na ženách a vyžiadal si správy o tomto probléme zo všetkých krajín. V roku 1992 zverejnil Výbor výsledok monitoru a odporučenia ohľadom „Násilia voči ženám"[8], čo bol veľmi dôležitý materiál pre Konferenciu o ľudských právach, ktorá sa mala konať v roku 1993 vo Viedni. Okrem činnosti tohto Výboru, v rámci OSN od roku 1946 pracoval aj Výbor pre postavenie žien[9] (skr. CSW) v rámci Sekcie pre ekonomické a sociálne záležitosti (skr. ECOSOC).
Pomocou smerom k ženám - obetiam (domáceho) násilia na medzinárodnej úrovni v rámci kontextu ich diskriminácie - sa stal Opčný protokol k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien zo 6. októbra 1999 (OP-CEDAW).[10] Tento umožňuje individuálnym osobám podať sťažnosť priamo do OSN (Výboru CEDAW), ak prišlo k porušeniu Dohovoru CEDAW, ktorú príslušný štát podpísal. „Oznámenie možno predkladať jednotlivcami alebo v mene jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov" (čl.2) pri dodržaní stanovených formálnych pravidiel. Slovenská republika prijala Opčný protokol súhlasom Národnej rady, ratifikáciou prezidentom SR a nadobudol platnosť 17. februára 2001[11].
Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách (1993)
Na Viedenskej konferencii množstvo ženských mimovládnych organizácií[12] koordinovali svoju činnosť pod záštitou Center for Women's Global Leadership a poukazovali na násilie páchané voči ženám.[13] V tomto istom čase bola zverejnená správa Výboru CEDAW o sexuálnom násilí voči ženám počas vojnového konfliktu v krajinách bývalej Juhoslávie. Tieto skutočnosti výrazne ovplyvnili znenie záverečnej deklarácie. V násilí páchanom na ženách sa začalo vidieť predovšetkým porušovanie základných ľudských práv. Rezolúciou OSN č. 48/104 z 20. decembra 1993 bola schválená historická Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách.[14] Ide o prvý medzinárodný nástroj v oblasti ľudských práv, ktorý sa zaoberá výlučne násilím páchaným na ženách.[15]
Čo sa týka textu samotnej Viedenskej deklarácie, okrem toho, že v násilí páchanom na ženách vidí predovšetkým porušovanie ľudských práv a základných slobôd žien, konštatuje aj skutočnosť, že toto násilie je rodovo podmienené a vyskytuje sa v celej spoločnosti. Medzi rizikové skupiny žien menuje najmä ženy patriace k minoritám, utečenkine, prisťahovalkyne, ďalej ženy žijúce na vidieku, v hmotnej núdzi, ženy žijúce v rozličných ústavoch, hendikepované, stareny a tie, ktoré žijú na miestach vojnových konfliktov. Na Viedenskej konferencii došlo k rozpoznaniu, že ženy v situáciách konfliktov sú zvlášť zraniteľné a stávajú sa ľahkými obeťami násilia.[16] V súvislosti s našou témou je dôležité, že na Viedenskej konferencii bola prijatá definícia „násilia voči ženám" (angl. Violence against Women), ktorá je doposiaľ základnou definíciou používanou v dôležitých medzinárodných dokumentoch venujúcich sa tejto problematike nielen na pôde OSN, ale aj Rady Európy a Európskej únie. Podľa Viedenskej deklarácie sa pod „násilím voči ženám" myslí
„akýkoľvek čin rodovo podmieneného násilia, ktorého dôsledkom je, alebo môže byť fyzická, sexuálna alebo duševná ujma alebo utrpenie žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo akéhokoľvek obmedzovania slobody, či už vo verejnom alebo súkromnom živote" (čl.1).
Táto definícia obsahuje v sebe všetky tri základné negatívne oblasti dôsledkov násilného konania voči ženám. Utrpenie žien neleží len vo fyzickej a sexuálnej oblasti, ale aj psychickej. Práve do psychického utrpenia patrí aj vyhrážanie sa, nátlak (zastrašovanie) a obmedzovanie slobody. Závažnosť násilia páchaného na ženách nie je obmedzená na verejnosť, ale patrí do nej aj súkromný život - a tu sa nachádzame v oblasti „domáceho násilia". Samotný pojem „domáce násilie" (angl. Domestic Violence) sa v dokumente nachádza len raz (v čl.4k), jeho používanie ešte nebolo všeobecne ustálené. Jeho synonymom je „násilie vyskytujúce sa v rodine" (Violence occurring in the family). Pod ním Deklarácia rozumie
„fyzické, sexuálne a psychické násilie, najmä sexuálne zneužívanie dievčat členmi domácnosti, násilie súvisiace s venom, znásilnenie v manželstve, mrzačenie ženských genitálií a iné tradičné praktiky, ktoré škodia ženám, ďalej mimomanželské násilie a násilie súvisiace s vykorisťovaním" (čl.2a).
Od neho rozlišuje Deklarácia násilie vyskytujúce sa v spoločnosti (čl.2b) a štáte (čl.2b). Veľký význam Viedenskej deklarácie je v jej apelácii na zodpovednosť štátu (por. čl.4) za dôsledné boj s násilím páchaným na ženách „politikou odstraňovania násilia na ženách". Uvedené sú smernice pre rôzne oblasti, v ktorých môže štát zasiahnuť, a to v prevencii, vypracovaním účinnejšej legislatívy, dohliadaním na jej uplatňovanie, kompletnými programami na pomoc obetiam násilia, ich financovaním, výskumom, vzdelávaním, informovaním verejnosti a spoluprácou s mimovládnymi organizáciami, ktoré sa venujú problematike násilia páchaného na ženách.
V roku 1994 Komisia OSN pre ľudské práva vytvorila pod vplyvom výsledkov Viedenskej konferencie a prijatej Deklarácie úrad „Špeciálnej spravodajkyne pre násilie páchané na ženách" (angl. The Special Rapporteur on Violence against Women).[17] Vyhovela kľúčovým požiadavkám medzinárodných ženských organizácií a zaznamenala dôležitý krok k zaradeniu ľudských práv žien do činnosti OSN. Funkcia Špeciálnej spravodajkyne spočíva v monitorovaní situácie žien s ohľadom na násilie a v predkladaní ročných správ Výboru pre ľudské práva v Ženeve. Do dnešného dňa zostavil úrad Špeciálnej spravodajkyne niekoľko správ a formuloval odporúčania pre modelové smernice vzťahujúce sa aj k domácemu násiliu páchanému voči ženám.
Pekingská deklarácia a Platforma pre akciu (1995)
Pod týmto názvom sú známe výsledky 4. svetovej konferencie o ženách,[18] ktorá sa konala v Pekingu od 4. do 15. septembra 1995. Záverečná Správa[19] z tejto konferencie obsahuje Deklaráciu („Pekingská deklarácia") a Platformu pre akciu („Akčná platforma"). Dôležitou súčasťou výsledkov Pekingskej konferencie boli aj rozhodnutia vlád[20] predchádzať všetkým formám násilia voči ženám a dievčatám a eliminovať ich. Rovnako ako Viedenská, aj Pekingská deklarácia stavia práva žien na ľudských právach (čl.14). Deklarácia vyjadruje okrem iného odhodlanie a pevné rozhodnutie „zamedziť a vylúčiť všetky podoby násilia páchaného na ženách" (čl.29) a „zaistiť medzinárodné práva vrátane humanitárneho práva za účelom ochrany žien a obzvlášť dievčat" (čl.33). Deklaratívne vyhlásenia potom podrobnejšie a praktickejšie rozvíja Akčná platforma. Medzi dvanásť kritických oblastí, pre ktoré boli vypracované strategické ciele a opatrenia, patrí aj „násilie voči ženám" (bod D, čl.112-130). Násilie voči ženám je definované rovnako ako vo Viedenskej deklarácii (čl.113), podobne aj „násilie v rodine" (čl.113a). Medzi násilné činy voči ženám sú zahrnuté aj nútená sterilizácia, nútený potrat, nátlakové a nútené používanie antikoncepcie, zabíjanie narodených dievčatiek a prenatálna selekcia podľa pohlavia (čl.115). Medzi zvlášť ohrozené skupiny žien okrem tých, ktoré sú menované vo Viedenskej deklarácii, patria aj ženy v inštitúciách a vo väzení, maloleté dievčatá, invalidné ženy a ženy bezdomovkyne (čl.116). Pojem „domáce násilie" je uvedený na dvoch miestach, a to v súvislosti s nedostatkom údajov a štatistík ohľadom „domáceho násilia" (čl.109) a potrebou rozvíjania výskumu, zhromažďovania údajov a zostavovania štatistík (čl.120a). Bez použitia tohto pojmu, je však spomenuté násilie voči ženám a dievčatám, ku ktorému dochádza v rodine alebo dome (violence against women and girls occurs in the family or within the home; čl.117). Špecifikum tohto násilia je, že je tolerované, často nie je ani oznámené a preto ho je ťažké zistiť. Dokonca aj vtedy, keď je nahlásené, často nemožno obete ochrániť ani potrestať vinníkov. Dôsledkami takéhoto násilia je zasievanie strachu a neistoty do života žien. Akčný program menuje konkrétne integrované opatrenia pre prevenciu a odstránenie násilia páchaného voči ženám, ktoré majú realizovať najmä vlády jednotlivých krajín v spolupráci s mimovládnymi organizáciami a ďalšími inštitúciami, a to holistickým a multidisciplinárnym prístupom (č.119). K jednotlivým opatreniam sa vrátime v ďalších kapitolách našej práce.
Akceptácia a implementácia Pekingskej deklarácie a Platformy pre akciu bola a je neustále monitorovaná na úrovni členských štátov OSN[21], Európskou úniou, ako aj príslušnými orgánmi OSN. V 5-ročných intervaloch sú uvádzané „Zprávy ad hoc" („Peking +5", „Peking +10"). Napríklad v „Správe ad hoc pracovného výboru 23. zvláštneho zasadania Valného zhromaždenia OSN" v roku 2000 s názvom „Ženy 2000: Rodová rovnosť, rozvoj a mier v 21. storočí"[22] sa spomína určitý pokrok dosiahnutý v službe ženám a deťom, ktoré sa stali obeťami násilia. Ide o právne služby, azylové domy, zvláštnu zdravotnú službu, poradenstvo, horúce linky, vyškolenia polície, vypracovanie výskumných a študijných prác, zahájenie kampaní pre verejnosť... (čl.13). Medzi nedostatkami, ktoré pretrvávajú sa zvlášť menuje domáce násilie, vrátane sexuálneho násilia v manželstve, ktoré sa stále v mnohých krajinách považuje za súkromnú záležitosť. Stále jestvuje nedostatočné povedomie o následkoch domáceho násilia, o tom ako mu predchádzať a o právach jeho obetí (por. čl.14).
Rezolúcia o odstránení domáceho násilia voči ženám (2004)
19. februára 2004 bola zverejnená prvá Rezolúcia OSN o odstránení domáceho násilia voči ženám.[23] Rezolúcia úzko nadväzuje a odvoláva sa na CEDAW, Viedenskú a Pekingskú deklaráciu a činnosť Výboru pre postavenie žien (CSW) a Výboru pre ľudské práva. Domáce násilie voči ženám prezentuje Rezolúcia v kontexte ochrany základných ľudských práv dievčat a žien. Túto formu násilia vidí ako rodovo podmienenú - dôsledkom nerovnosti sily medzi ženami a mužmi. Domáce násilie je „násilie, ktoré sa vyskytuje vnútri súkromnej sféry, všeobecne medzi jednotlivcami, ktorí sú pokrvne alebo intímne príbuzní" (čl.1a). Ono je jedným z najrozšírenejších, ale najmenej viditeľných foriem násilia voči ženám. Vyskytuje sa vo všetkých regiónoch po celom svete (4a). Jeho dôsledky postihujú mnohé oblasti života obetí (1b). Domáce násilie môže mať rozličné formy, zahŕňajúc fyzické, psychické a sexuálne násilie (1c). Zvlášť sa poukazuje na sexuálne násilie v manželstve, ktoré je doposiaľ v mnohých krajinách považované za súkromnú záležitosť (4b;6). Domáce násilie je však (aj) verejnou záležitosťou (1d), preto si vyžaduje od jednotlivých štátov seriózne konanie v záujme ochrany obetí domáceho násilia a prevencie (1d). Veľký dôraz dáva Rezolúcia na dôležitosť ekonomickej nezávislosti žien ako dôležitého prvku prevencie domáceho násilia, pretože ono častokrát zahŕňa ekonomickú núdzu a izolovanosť (1e;7m).
Čo sa týka oblasti eliminácie domáceho násilia, upozorňuje rezolúcia na legislatívu, výchovu, ekonomickú a sociálnu oblasť (2a). Keďže jestvuje pokračujúci trend v neúspešnom trestaní páchateľov (4a), je povinnosťou štátov zabraňovať, vyšetrovať a trestať páchateľov domáceho násilia, aby sa poskytla ochrana obetiam (5). K tomu je potrebné najmä utvoriť vhodnú legislatívu, ktorá zakazuje domáce násilie, ako aj pružné súdne mechanizmy (6;7). Zákony je potrebné pravidelne prehodnocovať, upravovať a pozmeňovať, aby zaistili efektívne odstraňovanie domáceho násilia (7a). Intenzívne opatrenia je potrebné urobiť kvôli prevencii (7d). Samotným obetiam domáceho násilia je dôležité poskytnúť zákonnú a sociálnu pomoc (7c), možnosť kompenzácie a odškodnenia, ale aj liečenia (7j). V prípade potreby treba zabrániť násiliu obmedzením práva partnera vstúpiť do spoločného obydlia alebo zákazom kontaktovania obete (7e). Ľudia pracujúci v profesiách, ktoré sa dostanú do styku s obeťami domáceho násilia, ako sú príslušníci polície, sudcovia, zdravotnícky personál, vychovávatelia, pracovníci s mládežou a sociálni pracovníci, by mali absolvovať špeciálne kurzy (7f). Rezolúcia upozorňuje aj na potrebu špeciálnych úkrytov a centier pre obete domáceho násilia (7g). Dôležitú úlohu v procese odstraňovania domáceho násilia má aj výchova (7k), masmédiá (7f) a činnosti mimovládnych a ženských organizácií (2d;8).
Ďalšie aktivity OSN ohľadom eliminácie násilia voči ženám
V rámci orgánov OSN veľmi aktívne pracuje v boji proti násiliu voči ženám Komisia OSN pre prevenciu kriminality a kontrolu drog (ODCCP) v spolupráci s Medzinárodným centrom pre reformu trestného práva a politiky trestnej justície (ICCLR). Na základe práce tohto úradu bola zverejnená Rezolúcia č. 52/86 o Prevencii kriminality a opatreniach trestnej justície na elimináciu násilia voči ženám z 12.12. 1997.[24] Jej prílohou boli praktické Modelové stratégie a praktické opatrenia na elimináciu násilia voči ženám v oblasti prevencie kriminality a trestnej justície.[25] K nim bol v roku 1999 vypracovaný obšírnejší Manuál[26], ktorý poskytuje skúsenosti z úspešnej implementácie modelových stratégií. Pozitívnym krokom na Slovensku je, že tento Manuál vydal Sekretariát Rady vlády SR pre prevenciu kriminality, pričom preklad zabezpečilo Národné centrum pre rovnoprávnosť žien a mužov. Ešte pred týmto manuálom Komisia pre prevenciu kriminality a trestnú justíciu vypracovala Stratégie pre potláčanie domáceho násilia: Východiskový manuál[27] (1993). Slovenský preklad je prístupný na webovej stránke Rady vlády SR pre prevenciu kriminality.[28]
Pozornosť na problematiku násilia voči ženám venoval 25. júla 2006 aj generálny tajomník OSN Kofi Annan vo svojom prejave „Hĺbková štúdia o všetkých formách násilia voči ženám"[29], ktorej súčasťou bol aj dodatok[30] obsahujúci návrhy praktických opatrení, stratégií a aktivít v oblasti eliminácie tejto formy násilia.
Eliminácia násilia voči ženám je jednou z priorít Rozvojového fondu OSN pre ženy (UNIFEM)[31], ktorý napríklad sponzoruje tréningové moduly o násilí vo ženám v mnohých krajinách, zvlášť v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike[32].
V roku 1999 pod záštitou OSN bol ustanovený Medzinárodný deň pre odstránenie násilia páchaného voči ženám, a to 25. november.[33] V mnohých krajinách sa od roku 2001 v tento deň začínajú intenzívne 16-dňové verejné kampane proti násiliu na ženách, ktoré trvajú zvyčajne do 10. decembra - Medzinárodného dňa ľudských práv.
Dokumenty OSN stanovili významnú rámcovú normu k dosiahnutiu rovnoprávnosti mužov a žien. Niekedy sa vyskytujú značné nezrovnalosti medzi formulovaným zámerom na papieri a aplikáciou zásad v praxi v jednotlivých štátoch, vrátane Slovenska.
[1] Por. on-line http://www.unhchr.ch/html/menu5/wchr.htm [10.9. 2007].
[2] Slovenský text on-line: http://www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm [10.9. 2007].
[3] Ďalšími dôležitými dokumentmi OSN z oblasti ľudských práv boli: Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1965, skr. CERD); Medzinárodná dohoda o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach (1966; skr. CECSR); Medzinárodná dohoda o spoločenských a politických právach (1966, skr. HRC); Stratégie budúcnosti na dosiahnutie pokroku (1985).
[4] Organizácia spojených národov (angl. United Nations Organisation) bola založená v roku 1945 a združuje väčšinu štátov na Zemi. Samostatná SR je členom OSN od 19. januára 1993.
[5] Anglický text Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination against Women on-line http://www.un.org/womenwatch/daw/cedaw/text/econvention.htm [10.9. 2007]. Bývala ČSSR text podpísala 17. júla 1980 s platnosťou od 18. marca 1982, ale s výhradami. Reálne začal platiť až od 13. mája 1987 vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 62/1987 Zb. Samostatná Slovenská republika ho prijala ako nástupnícky štát 28. mája 1993 so spätnou účinnosťou od 1. januára 1993. Oficiálny slovenský text on-line: http://www.alianciazien.sk/files/Dohovor%20o%20odstraneni%20vsetkych%20foriem%20diskriminacie%20zien.pdf [10.9. 2007].
[6] FILADELFIOVÁ, J.: Zahraničné záväzky SR vo vzťahu k ľudským právam žien in BÚTOROVÁ, Z., FILADELFIOVÁ, J. (edt.): Násilie páchané na ženách ako problém verejnej politiky, IVO, Bratislava 2005, s. 36.
[7] Prvá správu o plnení CEDAW za SR bola zaslaná v roku 1996. Druhá správa sa začala vypracovávať až v roku 2004. Viď túto a tretiu správu za obdobie 1998-2006 on-line [10.11. 2007]: http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/DEEFC1423E619F1CC12571FC00502A24/$FILE/Zdroj.html
[8] Por. United Nations, Committee on the Elimination of Discrimination against Women, Eleventh Session, General Recommendation 19 (CEDAW/C/1992/L.1/Add.15), 1992.
[9] Výbor pre postavenie žien má 45 členov.
[10] United Nations: Optional Protocol to the Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination against Women (A/RES/54/4), on-line http://www.un.org/womenwatch/daw/cedaw/protocol/text.htm [13.9. 2007]. Doposiaľ ho prijalo 88 štátov (15. jún 2007).
[11] Por. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 343/2001 Z.z.
[12] Napr. Asian Women's Human Rights Council, WiLDAF - Women in Law and Development in Africa; CLADEM - Latin American Committee for Women's Rights.
[13] Por. Bunch, C., Reilly, N.: Demanding Accountability: The Global Campaign and Vienna Tribunal for Women's Human Rights, Center for Women's Global Leadership, Rutgers University 1994, s. 4-6 in United Nations, Division for the Advancement of Women: Sexual Violence and Armed Conflict: United Nations Response, 1998, s. 13.
[14] United Nations: Declaration on the Elimination of Violence against Women, (A/RES/48/104), on-line http://www.unhchr.ch/huridocda/huridoca.nsf/(Symbol)/A.RES.48.104.En?Opendocument [12.9. 2007]. Slovenský preklad Rezolúciou OSN schválenej Deklarácie: http://www.alianciazien.sk/index.php?page=88 [12.9. 2007].
[15] FILADELFIOVÁ, J.: Zahraničné záväzky SR vo vzťahu k ľudským právam žien, s. 38.
[16] Por. Reilly, N. (ed.): Testimonies of the Global Tribunal on Violations of Women's Human Rights at the United Nations World Conference on Human Rights, Vienna 1993.
[17] Rezolúciou 1994/45 a obnovený rezolúciou 1997/44.
[18] Predchádzajúce konferencie o ženách: 1975 Mexico City; 1980 Kodaň; 1985 Nairobi.
[19] United Nations: Report of the Fourth World Conference on Women (Beijing, 4-15 September 1995; no. E.96.IV.13); on-line http://www.un.org/womenwatch/daw/beijing [13.9. 2007].
[20] Zástupkyňou Slovenskej republiky bola vtedajšia ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Oľga Keltošová. Jej prejav na konferencii on-line http://www.un.org/esa/gopher-data/conf/fwcw/conf/gov/950907163514.txt [13.9. 2007].
[21] Por. MPSVR SR: Národná správa SR o implementácii Pekingskej Akčnej platformy, Bratislava 1999.
[22] United Nations: Implementation of the Outcome of the Fourth World Conference on Women and of the Special Session of the General Assembly entitled "Women 2000: Gender Equality, Development and Peace in the Twenty-first Century" (no. A/55/341), on-line http://www.un.org/womenwatch/daw/followup/beijing+5.htm [13.9. 2007].
[23] United Nations: Elimination of domestic violence against women, (A/RES/58/147), on-line http://daccessdds.un.org/doc/UNDOC/GEN/N03/503/40/PDF/N0350340.pdf?OpenElement [13.9. 2007]
[24] Por. Úrad OSN pre kontrolu drog a prevenciu kriminality: Stratégie Eliminácie násilia voči ženám. Manuál, Ministerstvo vnútra SR - sekretariát Rady vlády SR pre prevenciu kriminality, Bratislava 2000, s. 74-76.
[25] Ibidem, s. 77-84.
[26] United Nations: Strategies to Eliminate Violence against Women: A Resource Manual, (E/CN.15/1999/CRP.8).
[27] United Nations: Strategies for confronting domestic violence: a resource manual, (ST/CSDHA/20; no. E.94.IV.1).
[28] Por. http://www.minv.sk/prevencia/index.php?id=pages/prevencia/publikacie/strat_boja [15.10. 2007].
[29] United Nations: Report of the Secretary-General - In-depht Study on all Forms of Violence against Woman, 25.6.2006, (no. A/61/122).
[30] Por. A/61/122/Add.1.
[31] On-line: http://www.unifem.org/.
[32] Prehľad podporovaných projektov v rokoch 1997-2006 por. UNIFEM: A Life Free of Violence is our Right!, 2007, s. 29-36.
[33] Por. United Nations: Resolution 54/134. International Day for the Elimination of Violence against Women.
