Biblia je pre veriacich Židov a kresťanov Božím slovomv ľudskom jazyku. Obsahuje nadčasové posolstvá, ktoré vznikliv konkrétnom čase a priestore. Podľa historickej a lingvistickejanalýzy textu, odborníci kapitoly 40-55 datujú na obdobie babylonského exiluIzraelského ľudu (r. 586 – 538 pred Kr.). Výzvu „potešujte, potešujte môjľud“ adresoval Boh (Elohim)prostredníctvom proroka každému, kto ju počul a hlásil sa k nemu – kStvoriteľovi neba a zeme a zároveň Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba.A keďže Božie slovo je živé a účinné (por. Hebrejom 4,12),jeho výzva patrí všetkým, ktorí ho aj dnes počúvajú. Všetkým, ktorí sa hlásimek jedinému Bohu a prijímame Bibliu za Božie slovo. Ono patrí všetkýmŽidom a kresťanom a môže obohatiť každého hľadajúceho človeku dobrejvôle... (Možno aj tebe).
Koho máme potešovať? Koho Bohnazýva „‘ami“ – „svojím ľudom“?Kresťania na takúto otázku zvyčajne veľmi rýchlo a jednoznačne odpovedajú:„No predsa cirkev. Ona je Božím ľudom“. Dovolím si s toutoodpoveďou do istej miery polemizovať. Áno, ide z pohľadu kresťanov o odpoveď pravdivú, ale len čiastočnú. Už z historického hľadiska je zrejmé,že v 6. stor. pred Kristom nejestvovala kresťanská cirkev, preto „mojímľudom“ musel myslieť prorok niekoho iného. Ak si v Biblii nájdemespojenie „môj ľud“, rýchlo zistíme, že ním je v Tanachu[1]vždy myslený Izrael[2].Z historického hľadiska išlo jednoznačne o Izrael. Boh označuje za svojľud Izraelitov. Otázkou je, či sa zmenila táto skutočnosť po príchode Ješuuha-nocri (Ježiša Nazaretského), v ktorom mnohí spoznali, že On je mesiáš(Kristus)? Naučená odpoveď väčšiny kresťanov znie: „Keďže všetci Židianeprijali Ježiša za mesiáša, tak na ich miesto nastúpili veriaci v neho –teda kresťania. Cirkev nahradila Izrael...“ Takáto odpoveď všakhrubo prekrúca históriu aj Božie slovo. Z historického hľadiska Ješuovamatka bola Židovka, všetci jeho učeníci boli Židia a aj raná cirkev bola zoŽidov. Z dnešnej terminológie ich môžeme nazvať „mesiánski Židia“. Jedenz týchto mesiánskych Židov, ktorí vďaka osobnému zjaveniu zmŕtvychvstaléhoJešuu uveril v neho, je Šaul (Pavol). Tento „apoštol pohanov“ sa vo svojomliste adresovanom Rimanom vážne zamýšľal nad skutočnosťou, že nie celý IzraelJešuu prijal. Najprv si položil otázku: „Vari Boh odvrhol svoj ľud?“, naktorú vzápätí jednoznačne odpovedal: „Istotne nie... Boh neodvrhol svoj ľud“(Rim 11,1-2). Pri svojej úvahe objavil tajuplný Boží plán s týmtoľudom: „Ich pád sa stal spásou pre pohanov“ (Rim 11,11). My kresťaniavieme, že to bol práve Pavol, ktorý vyučoval o tom, že aj pohania sú skrzevieru v mesiáša Ježiša Božím ľudom a Božími synmi: „Vedzte teda,že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi“ (Galaťanom 3,7). Zabúdamevšak, že od tohto apoštola pochádzajú aj slová, že Boh neodvrhol svoj ľud s vysvetlením „lebo Božie dary a povolanie súneodvolateľné“ (Rim 11,29). Preto akékoľvek ľudské učenia o „náhrade cirkviza Izrael“ sú nebiblické a deštruktívne (mnohé kresťanské cirkvi užverejne odsúdili tzv. „teológiu náhrady“[3]).Koho teda Biblia rozumie, keď hovorí o „Božom ľude“? Je ním najprva prioritne Izrael a prostredníctvom viery v Ježiša sme ním ajmy kresťania. Výzva „potešujte, potešujte môj ľud“ hovorí preto primárneo Izraeli. Až v „druhom kole“ ajo cirkvi. Autor tohto článku verí, že Boh má len jeden ľud, ktorým jeIzrael a cirkev. Žiaľ, v dejinách medzi Izraelom a cirkvouprišlo k rozdeleniu. Príde však čas, kedy sa naplnia slová prorokaSofoniáša: „Lebo vtedy dám národom čisté pery, aby všetky vzývali menoPánovo a slúžili mu spojenými silami“ (Sof 3,9).
Čo znamená výzva potešovania?Hebrejské sloveso nacham pôvodne označovalo „hlboké dýchanie“.V prenesenom význame potom spolucítenie s niekým, jeho potešovanieči smútok spolu s ním. Iný význam tohto slovesa je pokánie, tedazmena postoja srdca. Zaujímavé je, že v rabínskej terminológii výraz nechamaoznačuje mesiánsku dobu. U Izaiáša 40,1 je toto sloveso použitédvakrát za sebou v tvare imperatívu: „Potešujte, potešujte môj ľud!“. Opakovaniev hebrejskom jazyku znamená, že ide o niečo naliehavé a veľmidôležité. V historickom kontexte života proroka Izaiáša, keď bol Izraelv babylonskom exile, išlo o skutočné potešovanie tohto zajatého ľudu,bez náboženskej slobody, bez domova, a „svojho srdca“, ktorým jeJeruzalem. Prorok tomuto ľudu ohlasoval zvesť o Božom zľutovanía záchrane („že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina“).
Čo znamená táto výzva DNES pre nás kresťanov? Ako môžeme potešovať Boží ľudIzrael, ktorí naši predkovia dlhé stáročia odsudzovali, kritizovalia tvrdili: „On nie je Boží ľud!!“? Navrhujem niekoľko krokov:
1. Najprv potrebujeme robiť pokánie, priznať omyl cirkvi a spolus Pavlom uveriť, že Boh neodvrhol svoj ľud.
2. Je potrebné, aby sme ako cirkev prijali skutočnosť, že Izrael jeBožím ľudom.
3. Učiť sa spolucítiť s židovským ľudom podľa slov apoštola: „Radujtesa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12,15).
4. Podporovať štát Izrael, znovuzrodený 14. mája 1948 (poexile, ktorý trval 19. storočí). Stavanie mostov so Židmi a Izraelom sa dáv dvoch rovinách: duchovnea prakticky. Ak nechceme byť pri tom sami, môžeme sa zapojiť do činnostiniektorých kresťanských organizácií, ako je napr. Chevra, či Medzinárodné Kresťanské Veľvyslanectvo Jeruzalem.
Šabat šalom!
[1] Tanach jehebrejským označením Biblie, ktorú používajú Židia, z nej vychádzal Ježišaj raná cirkev. Kresťania ju zvyčajne volajú „Starý zákon“.
[2] V Tóre napr.Exodus 3,10; u Prorokoch Jeremiáš 23,13; Ezechiel 36,8; v Spisoch Žalm59,12; 81,12 atď.).
[3] Por. napr.dokument The Christian Scholars Group on Christian-Jewish Relations A sacredObligation (1.9.2002), čl. 1. V Katolíckej cirkvi rozhodujúcimprielomom bol II. vatikánsky koncil a dokument Nostra Aetate, kde sa píše:„A hoci Cirkev je novým ľudom Božím, predsa neslobodno židov predstavovaťako od Boha zavrhnutých ani ako zlorečených, sťaby to vyplývalo zo svätéhoPísma“ (č.4)
