Vzývajú Židiaa kresťania toho istého Boha? Mojou odpoveďou je Áno, יהוה (Jahve, resp. Hodpodin) jeBohom Abraháma, Izáka, Jakuba a zároveň Bohom a Otcom Ješuu ha-nocri(Ježiša Nazaretského). Ješua neprišiel na tento svet, aby poprel skutočnosť, žeBoh je len jeden. Keď sa ho jeden z učiteľov zákona opýtal: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“, On muodpovedal slovami základného vyznania židovskej viery Šema Jisrael, ktoré nájdeme v piatej knihe Mojžišovej (Dt6,4-5): „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, jejediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celejsvojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (por. Mk12,28-30). V hebrejčine táto výpoveď znie jednoznačne: „JHVH echad“, čiže „Hospodin je jediný“. Ješua nikdy nepoprel jedinosť Boha, ktoréhočasto nazýval svojim Abba. On nielenže rozprával svojim učeníkom o Otcovi,ale veľmi často odchádzal do samoty, aby sa so svojim Otcom rozprával. Onnevyučoval náboženstvo ani teológiu, ale vovádzal svojich poslucháčov doosobného vzťahu so svojím Otcom. Učeníkov, ktorí sa rozhodli nasledovať ho,učil v modlitbe oslovovať Boha „Otčenáš“. Aký je potom vzťah medzi Ješuom a Otcom? – V Jánovomevanjeliu, ktoré medzi evanjeliami vykazuje najvyšší stupeň kristológie,jestvuje jednoznačná odpoveď, ktorá v hebrejčine znie: „Ani veha’av echad anachnu“, čiže „Ja a Otec sme jedno“. Na tomto miestesa rozchádza židovská a tradične kresťanská teológia. Kresťaniaz pohanstva postupne vytvorili „teológiu Trojice“ používajúc terminológiustarovekej filozofie. Použili filozofické grécke a latinské pojmy hypostáza, podstata, substancia, prirodzenosť..., ktoré Židomvychádzajúcim z biblického a hebrejského myslenia nič nehovoria. Išlo všakJešuovi, keď vypovedal „Ja a Otec sme jedno“ o teológiu pre učencov?Keď sa vrátime ku kontextu výpovede v Jánovom evanjeliu, zistíme, že Ješuatieto slová vyslovil v okamihu, keď chcel chrániť svojich nasledovníkov (vsymbolickej reči ovečky) pred útokmizo strany tých Židov, ktorí v neho neuverili. Jeho nasledovníci sú však podzvrchovanou ochranou: „Môj Otec, ktorý miich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja aOtec sme jedno“. Znovu ide o vzťah, nie o teológiu. Ješua má takýhlboký vzťah k svojim nasledovníkom ako jeho Otec. Otec a Syn sú voči nimv rovnakom vzťahu, ktorý na mnohých iných miestach Nového zákona nie jeopísaný v kategóriách ochrany, ale predovšetkým lásky. Výstižne tovyjadruje najznámejší verš Nového zákona: „VeďBoh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, ktov neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Otec a Syn sú spojenýLÁSKOU, ktorá nie je len výlučne medzi nimi, ale v Ješuovi ľudskýmspôsobom vstúpila na túto zem. Ak niekto osobne vojde do vzťahu láskys Ješuom, vstupuje cez neho do vzťahu s Otcom – Jahvem, BohomAbraháma, Izáka, Jakuba a všetkých jeho potomkov. Túto skutočnosť nádhernepochopil mesiánsky Žid Šaul z Tarzu (apoštol Pavol), ktorý napísal: „A som si istý, že ani smrť ani život, anianjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, anivýška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božejlásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Preto tento istýapoštol neváhal povedať: „My máme ibajedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána,Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1Kor 8,6).
Ak jetoto všetko pravda, ako je možné, že Ješuu prijalo za mesiáša tak málo Židovsvojej doby, ale neskôr pomerne veľa pohanov? Nad týmto tajomstvom sa zamýšľalaj sám Pavol, zvlášť v liste Rimanom (kap. 9-11). Jedna z odpovedí jenasledovná: „Tým že celý Izrael neprijal Ješuu za Mesiáša, On sa stal spásoupre pohanov. Teda vďaka tomuto Otcovmu plánu, sme my – pohania, mohli uveriťv Ješuu aj v Otca. Pocity, ktoré ma napĺňajú pri tomto poznaní sú vďačnosťBohu Abraháma, Izáka a Jakuba za tento plán. Kresťania z pohanstvav priebehu svojich dejín nespočetnekrát odsudzovali Židov za to, ženeprijali Ješuu. Zabúdali pritom, že sám Majster povedal: „Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (Jn 6,65). Žijeme vovzácnej dobe. Po mnohých stáročiach, keď takmer vymizli mesiánski Židia (tí,ktorí uverili v Ješuu ako svojho mesiáša, ale pritom neopustili svoježidovstvo), už niekoľko desaťročí jestvujú mesiánske komunity. V nich sú Židiamodliaci sa k Jahvemu, Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba bešem Ješua ha-mašiach (v mene JežišaKrista).
Títo mesiánski Židia nepoužívajú scholastickúteológiu ani žiadnu inú filozofickú terminológiu, ale žijú vzťah s BohomOtcom a jeho Synom Ješuom. Mesiánski Žid Šaul, ktorý sa stal apoštolom pohanovprorokoval o dobe, kedy bude spasený celý Izrael nasledovne: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali tototajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepotadovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael“(Rim 11,25-26). Áno, Židia a kresťania vzývajú toho istého Boha. Bol čas,kedy ho aspoň niektorí vzývali spoločne, a tiež dlhá etapa, keď ho vzývalistriktne oddelene. Dnes žijeme v zvláštnej dobe, keď už opäť jestvujúmesiánske miesta, kde mesiánski Židia a kresťania z pohanstvaspoločne oslavujú jedného Boha a verím, že príde čas, kedy sa naplní ajPavlova prorocká vízia a Zachariášovo proroctvo: „Pán bude kráľom nad celou zemou. V ten deň bude jedine Pán a jedinejeho meno“ (Zach 14,9).
Šabat šalom!
