Dýchnem teplý obláčik na skrehnuté prsty. Krásna noc. Všade pokojné ticho. Dokonca ani autá nepočuť. Len ševelivý šum lístia a šepot vetra v tráve. Sťa detský vzlyk... detský vzlyk. Javor stratil vlások svojej plavej krásy. Tu pred nohy mi padne. Už len nehlučné krúžky postriebrenej vody na chodníku sa zbiehajú k nej. Zas a zas. Noc je dokonalá. Ako závoj pre starú nevestu. Všetko zmierni svojou temnou krásou.
Detský plač. Pod červeným dubom. Tam, uprostred parku, maličká postavička. Ďalej, za hrdzavými hojdačkami a stíchnutým pieskoviskom.
„Kto si, maličké?" „Maminka puakaua."
„Kde máš mamičku, maličká?" Párik čiernych očiek sa mi zahryzne do tváre. Červený noštek sa skrčí.
„Kde máš mamičku?" „Puakaua." Všade ticho. Ľudia sú už doma a pravdepodobne pozerajú najnovší diel ich obľúbenej šou. „Puakaua. Puakaua." Krehký hlások sa láme. Všade prázdno. Len noc. Trošku mi zovrie srdce. Taký drobučký človiečik. Veď tá čiapka jej padá skoro na plecia! Zapnem blankytovú bundičku. Mám tu s ňou zostať a počkať? Ísť, hľadať... či volať políciu?
„Ako sa voláš maličká? Hm?" „Toukoto uokou mám." Vystrčí dva drobučké pršteky do zimy. Kľaknem k nej.
„Výborne. A teraz, kde máš mamičku. Otecka. Bračeka, sestričku?"
„Maminka. Puakaua. Uteká pueššš."
„Kam?"
„Pueššš."
Spadli ďalšie listy. Ticho vzdychnem.
„Žanetka. Žanetka!"
Pod pouličnou lampou sa črtá drobná postav zahalená do deky.
„Žanetka!"
Chytím malú rúčku, vlastne ona objíme môj prst. „Maminka!" Cupká ako malý zajačik, veľká čiapka sa hompáľa dopredu, dozadu.
„Žanetka. Žanetka! Prečo si odtiaľ odišla. Prečo? Skoro som zomrela od strachu. Prečo?"
Pozriem na ženu, „Dobrú noc vám prajem."
„Žanetka. Žanetka. Poď sem. Si neposlušná. Aha, dobrú a ďakujem. Žanetka. Prečo si..."
A mysľou mi len prebehlo... Maminka puakaua.
