Viete, prázdna stolička v triede toho veľa nenahovorí. Veľa sa nezasmeje, veľa neobjíme. A tobôž nie, keď ju máte za chrbtom a kamarátka, čo tam mala sedieť, tam očividne nie je. Akosi mi chýba. Teda, dosť. Hej, mobil, ktorý som ešte vďakabohu nespláchla do záchoda, trošku pomohol a digitálne sprostredkoval zvukový záznam. Sme otrokmi dvojkovej sústavy, s tým veľa nenarobím, tak ju aspoň využijem. Aj keď jednotka a nula nie je dostatočne vyvinutá na objímanie. Viete, ruky a tak.
Mne sa chcelo objímať.
Tak čo, sadla som na trolejbus, alebo vlastne na sedadlo v ňom, a viezla som sa smerom k nemocnici. S lízatkom vo vrecku a Lovecraftom v batohu, samozrejme. Niet nad nemocničné horory. Ale to som ešte nevedela o horore tom slovenskom.
Áno, áno. Spomínalo sa niečo také, že v našom krásnom meste vyčíňala chrípka. Tak kedysi dávno zavreli nemocnicu, aby sa škaredý vírus nedostal za vrátnicu. Beriem, ľudí pod perinou treba chrániť.
Neinformovanosť podľa zákona neospravedlňuje, to je fakt. Tak pekne som sa musela otočiť na podpätku. Nie, nie, neprotestovala som veľmi. Však som sa chcela iba objať a dať lízatko. A výnimky sa nesmú robiť každý deň, veď by z nemocnice čoskoro bola opičiareň. Tak si počkám ešte ďalší mesiac. Na voľnú stoličku v triede rozložím múdre knihy a snáď sa mi podarí vynájsť prášok do kávy, ktorý nainfikuje trošku ľudského prístupu do sestričky z Kramárov. Ale sestričky, neberte to osobne.
