Poklad

Vedomosti generácií. Odhaľujú tajomstvá prírody, hviezd. Nesú potešenie, zármutok, rozprávkovú tíš i vzbúrenie citov. Knihy. Sú tu už stáročia; tisícročia, dalo by sa povedať, a ľudia sa k nim stále utiekajú s vášnivou túžbou po poznaní, či želaním ponoriť sa do sveta farebných snov, fantázií. Možno si taký aj ty.

A možno máš čo povedať svetu, preto píšeš.

Darmo sa nevraví, že písané dielka ukrývajú v sebe maličkú čiastočku autorovej duše. Tá čiastočka, ktorá jednoducho skĺzla na papier, teraz tajne dúfa, že prázdne miesto po nej neskončí zabudnuté. Tak je možné, že dobrá knižka chytí za srdce a to chvejivé stisnutie zaručene vryje sa do pamäti.

Ľudia píšu knižky. Romány, poviedky, básne. Literu za literou dávajú kúsok zo seba, stavajú vyleštené zrkadlo do svojho vnútra. Delia sa so skutočnosťou, fantáziou, tajnou túžbou. A my, čitatelia, normálni smrteľníci, otvárame tieto zázračné okná vpúšťajúc slnečný lúč poznania do duší. A duša tvárna, ktorá sa zachveje pod pohladením skutočnosti, vystaví sa s hltavou náruživosťou zlatavému svetlu ako po dlhej zime.

Keď nájdeš knižku, na povale, zabudnutú svetom, zotrieš prach z dosák a v nose pošteklí ťa vôňa starého papiera, vtedy sa to začína. Nuž písmenká a zažltnuté stránky sami o sebe nič neznamenajú. Len ty im vieš vdýchnuť život, len ty sa vieš stať ich súčasťou. Keď tebou prebehne tok písaných myšlienok ako zimomriavky po chrbte, vtedy objavíš skrytý poklad. Poklad ľudských pocitov, myšlienok, ľudského bytia.

Toto- kniha- je ako živá voda, ktorá pokropí vedomie, zaklopká na myseľ, pripomenie, človeče, rozmýšľaj! Tu je správa pre teba, šepot jednej duše. Načúvaj a možno niečo zmeníš. Keď už nie svet, aspoň sám seba. Pretože nájdený poklad vždy zmení- či chceš, alebo nie.