Človek je zvláštny tvor. Má dar života, dokonca aj rozum dostal do vienka. Nevodí sa mu zle, nie. Je múdry, silný. Dokonca tak, že nasadil okovy aj nekonečnej matke prírode. Teda, aspoň si to naivne myslí. Človeče, človeče. Malo by ti byť dobre, nie? A predsa sa ti do hlavy vrúti hurikán a jeho kyslý dážď vyleptáva sa do duše... kvapka myšlienky sa skĺzne po chladnom skle a ty oprieš ťažké čelo o okno v nádeji, že zmierni horúčku. Myslíš. Na svet.
Svet. Svet je to najhoršie, čo ťa postihlo. Niekedy smútok stúpne až príliš do hlavy. Zaplaví myseľ ako čierňava mútnej rieky, čo prehrýzla starú hrádzu. Kal ničí biele múry domov, rozkladá zakvitnuté záhrady. Nesmelé vyzváňanie umieračika v kostolnej veži je ako tlkot tvojho srdca. Mosty sú teraz vratké, nečudo, že niekto spadol do rieky sĺz. Utrieš oči a pozrieš do seba. Čo vidíš? Zaplavené mesto, akoby dýchalo ťažkým spánkom. Stemnené okná vlajú po teple krbu. V hrncoch kedysi voňala polievka, teraz len ťažké bahno pomaly bubloce. A v perinách, čo hriali párom ľudských tiel, teraz žaby spievajú svoj sonet. Mesto duchov? Satira sveta. Zaplnené chladnými vecami, troskami by si to nazval, no ľudského srdca nenájdeš. Taká je tvoja duša. Ako svet nikoho. Nesnaž sa, nekrič. Vietor aj tak odrhne slová od úst. Ani len na kameň nepadnú, aby mohli byť ozvenou.
Prázdnota? Čo s ňou. Skús priateľov, lásku, Boha. Alebo zázračnú pilulku, čo ťa naučí lietať bez krídel. Rob hudbu, kresli, čmáraj, škrab na stenu... z okna skoč, alebo sadni na stoličku a dýchaj. Rob čo chceš. Čo chceš. Chceš. Možno nebudeš nekonečne sám.
Potom mi daj vedieť.