Legenda bieleho športu päťdesiatych rokov prišla na svet vo Philadelphii 30. 8. 1923. Vic, ako ho volali priatelia, inklinoval k tenisu od útleho veku, na dvorcoch trávil dlhé hodiny a už počas stredoškolského štúdia si vydobyl reputáciu tenisovej hviezdy. Tesne po dovŕšení sedemnástych narodenín debutoval na US Open. Na zelenáča si počínal veľmi dobre, keď stroskotal v treťom kole na rakete svojho krajana Francisa Kovacsa, hoci viedol už 2:0 na sety. Rovnakému súperovi podľahol aj o rok. Ďalšie napredovanie mladému Američanovi zhatila druhá svetová vojna, do ktorej sa napokon zapojila aj armáda jeho vlasti. Budúci šampión do nej narukoval ako pilot.
Dlhé čakanie na úspechy
Po návrate z frontu talentovaný mladík stagnoval. Zlom prišiel až na Roland Garros v roku 1950. Do Paríža necestoval ako favorit, ale prekvapivo si zahral štvrťfinále. Plné ruky práce s čiernym koňom turnaja mal i Jaroslav Drobný, jeden z najlepších hráčov na svete. Zažiaril aj pri svojej premiérovej účasti na posvätnej wimbledonskej tráve. Nad sily nasadenej dvanástky bol až v semifinále neskorší šampión Budge Patty. Na domácej pôde vo Forest Hills sa však lúčil už v treťom kole.
Sklamanie z rozpačitého účinkovania na US Open si vynahradil v nasledujúcom ročníku. Po senzačných skalpoch Herbieho Flama a jednotky pavúka Dicka Savitta bol vysnívaný titul zrazu na dosah. Ambiciózne americké želiezko čakal už iba Frank Sedgman, no posledný krok sa napokon ukázal ako najťažší. Austrálčan na ceste do finále stratil jediný set a v boji o titul nedal svojmu súperovi po setoch 6:4, 6:1, 6:1 ani najmenšiu šancu.
Predstihol ho len McEnroe
Úspešné newyorské ťaženie vynieslo Seixasovi pozvánku od daviscupového kapitána Franka Shieldsa. Dôveru skúseného trénera nesklamal, proti Mexičanom získal dva body a vo finále s Austráliou naklonil v prvej dvojhre misky váh na po výhre nad Mervynom Roseom na stranu USA, ale domáci vyrovnali. Rozhodnutie nakoniec muselo padnúť až v záverečnom dueli - repríze finálového stretnutia z Forest Hills. Tá sa opäť niesla pod Sedgmanovou taktovkou, americký reprezentant uhral len o dva gemy viac než v prvej vzájomnej konfrontácii.
V ďalších sezónach už patril medzi základné piliere zámorského kvarteta a v bojoch o šalátovú misu nastupoval so železnou pravidelnosťou. Medzi rokmi 1951–1958 odohral 55 zápasov, čím stanovil nový národný rekord. Do dnešných čias ho dokázal prekonať len John McEnroe, ktorý ich má na konte 69.
Odmena sa dostavila v roku 1954, keď sa Američanom konečne podarilo prelomiť hegemóniu protinožcov. Na tráve v Sydney spoznali diváci meno nového držiteľa cennej trofeje už po dvoch dňoch, keď najprv Tony Trabert zdolal Lewa Hoada, Seixas v štyroch setoch pokoril Kena Rosewalla a spoločne ovládli aj štvorhru.
Skalp „malého Kena“ radí jeden z najlepších tenistov histórie vo svojej zbierke aj dnes na čestné miesto: „Proti nemu som vždy musel tvrdo bojovať o každú loptičku. Pred finále ma porazil osemkrát za sebou, jeho hra mi nikdy príliš nesedela.“
Hra na sieti priniesla ovocie
Medzičasom skúsený tenista prelomil aj smolu na turnajoch veľkej štvorky. Na Australian Open 1953 postúpil do semifinále a na parížskej antuke dokonca siahal na celkový triumf, v oboch prípadoch mu však zahatal cestu neobľúbený Rosewall. Veľká chvíľa rodáka z Philadelphie napokon prišla až na Wimbledone.
Úvodnými kolami prechádzal Seixas bez väčších ťažkostí, na prvý tvrdší oriešok narazil až vo štvrťfinále. Proti Lewovi Hoadovi sa hráč známy útočným tenisom v štýle servis – volej uchýlil k zmene taktiky: „Ak mal Lew svoj deň, sfúkol z kurtu kohokoľvek. Aj v našich predošlých zápasoch sa mi však často osvedčilo vyčkávať na jeho chyby.“ Tie napokon aj prišli, za stavu 7:8 v rozhodujúcom piatom dejstve zo svojho pohľadu sa austrálsky bombardér s turnajom rozlúčil dvojchybou.
V súboji o finálovú miestenku si zmeral sily s ďalším starým známym. Stretnutie s Mervynom Roseom ponúklo ďalšiu nefalšovanú päťsetovú drámu. „Nepríjemý súper s typickým ľaváckym poňatím hry. Prehrával som už 1:2 na sety a 3:4 vo štvrtom, ale získal som prevahu, keďže môj bekhend bol o trochu lepší než jeho,“ spomínal s odstupom času na vydreté víťazstvo 6:4, 10:12, 9:11, 6:4, 6:3.
Proti nenasadenému Kurtovi Nielsenovi z Dánska bol jasným favoritom. Veľký tlak zvládol výborne aj po psychickej stránke, od prvej loptičky si zlyhanie nepripúšťal: „Na riterne stál ďaleko za základnou čiarou, čo mi umožnilo včas založiť útok na sieti a zároveň mu nedovoliť, aby ma prehodil. Vedel som, že neexistuje spôsob, ako by som mohol prehrať. Pravda, mal som i kus šťastia, Kurt totiž vo štvrťfinále vyradil Rosewalla.“ Triumf 9:7, 6:3, 6:4 sa zrodil pomerne ľahko a Vic sa tak mohol radovať zo zisku prvého grandslamového titulu vo dvojhre.
Zostrih finálového zápasu Seixas - Nielsen (Wimbledon 1953)
O pár mesiacov neskôr mohol svoju zbierku vavrínov rozšíriť, lenže vo finále US Open nenašiel recept na hru Tonyho Traberta. Práve so svojím priateľom však v nasledujúcich rokoch vytvoril takmer neporaziteľný deblový tandem, ktorý sa môže popýšiť štyrmi titulmi (1× Australian Open, 2× Roland Garros, 1× US Open). Seixas navyše ovládol štvorhru na tráve v New Yorku aj po boku Rosea ešte v roku 1952.
Kráľ Forest Hills ustupuje z pozícií
Víťazný pohár z najväčšieho amerického podujatia si odniesol domov až nasledujúci rok. Pri opise cesty na vrchol nešetrí skromnosťou: „Veľkú službu mi spravil môj finálový protivník Rex Hartwig. Zdolal Traberta aj Rosewalla. Navyše Ham Richardson zaskočil Rosewalla.“
Práve s austrálskou jednotkou v ďalších rokoch opäť pravidelne prehrával. S pribúdajúcim vekom si na kurtoch nepočínal natoľko suverénne, medzi najlepšou osmičkou si však miesto spravidla zastal. Po sezóne 1956 sa utiahol do úzadia a koncentroval sa najmä na US Open či Davis Cup. „Kondične som na tom bol výborne, váhu som si strážil vždy, takže telo by ešte tri-štyri roky zvládlo. Horšie to bolo po psychickej stránke,“ vysvetlil svoje rozhodnutie.
Raketu ale na klinec celkom nezavesil. Každoročne sa objavoval vo Forest Hills a potrápiť vedel aj najlepších. Na sklonku kariéry dokonca zažil zjednotenie amatérskeho a profesionálneho okruhu, vznik tzv. Open éry. Ešte v roku 1969, dávno po štyridsiatke, figuroval v hlavnej súťaži Wimbledonu a US Open. Práve na domácom grandslame vytvoril ťažko prekonateľný rekord 28 účastí vo dvojhre. Posledný súťažný singlový duel absolvoval ako 48-ročný. Ešte predtým sa stal členom Siene slávy. Definitívnu bodku za mimoriadne bohatou kariérou však dal až v roku 1976 na turnaji v Las Vegas a symbolicky sa o ňu postaral iný velikán. Spoločne s Charlesom McKinleym podľahol Seixas páru Erik Van Dillen/Jimmy Connors.
Od makléra k barmanovi
Už koncom päťdesiatych rokov začal dvojnásobný grandslamový šampión pracovať ako maklér. Duch obchodníka nezaprel ani takmer o dve dekády neskôr, keď kvôli rastúcim cenám striebra rozpredal časť svojej zbierky trofejí. Neskôr šéfoval niekoľkým tenisovým klubom a akadémiám. Napriek tomu nikdy nepatril medzi boháčov. Tenisom ako amatér nezarobil nič, pôsobenie na Open okruhu už malo v jeho prípade len epizódnu príchuť. Jeho majetok navyše zdecimovali dva rozvody.
Tenisu, hoci rekreačnému, dal zbohom až po dovŕšení 75 rokov kvôli problémom s kolenami. Na pokojný dôchodok však ani nepomyslel, rýchlo si našiel zamestnanie ako barman a práci sa nevyhýbal ani s ôsmimi krížikmi na chrbte.
Vo svojich 92 rokoch je Vic Seixas najstarším žijúcim grandslamovým víťazom. Aj keď sa na jeho impozantné výsledky akosi pozabudlo, zaslúži si obdiv každého tenisového priaznivca.
