α
prechádzam cez prah
opustenej miestnosti
bosý
do nôh sa mi vrýva
ozvena krokov
ktoré som ešte
nespravil
β
dobrovoľne prijímam
rozsudok popraskaných stien
vnímam pavučiny
bez pavúkov
slová bez hlasiviek
drobnú smietku chleba
ktorá bola klasom
v požehnanom poli
γ
v pamäti času
má jazva cenu zlata
rozpráva aj tam
kde iní mlčia
tma sa stráca
na hranici mojej kože
dáva mi všetko svetlo
ktoré stihla prijať
na sietnicu oka maľuje
vyzradené tajomstvá
δ
z vrcholu vŕby
na mňa hľadí vrana
zrazu mávne krídlom
a vo vetre splynie s kmeňom
nesnažím sa ju hľadať
sám som koreňom
vlastného stromu
ktorý vyrástol
v izbe bez okna
ε
s každou odštiepenou trieskou
je ľahšie myslieť
na cestu
ešte jeden nádych
ktorým prijmem seba
ako kvapku dažďa
čo sa snaží vstrebať
do vyschnutej zeme
....
nádych
...
ω
prechádzam cez prah
zaplnenej miestnosti
o úsvit bližšie
k zabudnutým miestam
