Písmo:
A-
|
A+
Zľahka privriem dvere a len ticho počkám,
či sa ku mne neprikradneš po špičkách,
za oblokom nebo dáva život vločkám,
zatiaľ, čo nás v prítmí delí iba prah.
Sneh sa topí na skle ako naše slová,
nespali sme pre ne v noci obaja,
čas je presnou váhou, ktorá určí znova,
čo nás navždy spája a čo nespája.
Za dverami počuť mäkký šepot dlážky
a ja mám ten zvláštny pocit na hrudi,
zadržím dych, vzduch je zrazu príliš ťažký.
Kroky...Ktovie, či dnes ku mne zablúdiš.
