Začnem citátom z našej Ústavy:
Čl.30 (4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.
Je tomu skutočne tak? Má ktokoľvek z vás pocit, že môže do slovenského parlamentu kandidovať presne za tých istých podmienok ako Dzurinda, Fico, Sulík, Slota, Figeľ či Bugár? Ja určite ten pocit nemám.
Politické strany si prijali zákon o voľbách do Národnej rady, ktorý miesto rovného práva občanov byť volený, dáva výhradné právo politickým stranám rozhodnúť, kto volený byť môže a kto nie. V tom je znenie volebného zákona v priamom rozpore so znením Ústavy.
Čl.73 (2) Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Je tomu skutočne tak? Nie je. X krát raz som zažil situáciu, kedy poslanec mimo hlasovania medzi kolegami poslancami hovorí jedno, ale v skutočnosti hlasuje presne opačne. Je úúúplne bežné, ak za vami príde opozičný poslanec a s rukou na pleci vám povie - "Ja by som ti to podporil, ale vieš, Robo by ma zabil." Je toto vari slobodné hlasovania poslanca? Nie, nie je.
Prečo sa tak poslanci správajú? Je to prejav ich zodpovedného prístupu? Nie, nie je. Nie je to nič iné ako prejav toho, že politiku nechápu ako službu verejnosti, ale ako službu samým sebe. Nič viac, nič menej.
Ako to? Jednoducho. Príde deň volieb. Ľudia odvolili a v následných hodinách, dňoch či týždňoch je zrejmé, ktorí budú porazení a ktorí víťazi. Víťazi následne popri vytváraní koaličnej dohody vedú urputný boj o vplyv (moc) vo verejnej správe. Naťahujú sa o vedúce posty v nej v duchu, akoby to bolo ich vlastníctvo. Po pár týždňoch je dokonané. Každá politická strana má svoj úlovok jasný.
Následne nastáva fáza vábenia a kŕmenia. Jednotliví poslanci dostanú ponuku dosadiť si na miestečká vo verejnej správe svojich ľudí. Odolali by ste? Možno. Absolútna väčšina poslancov však neodolá. Vrhnú sa na žrádlo ako divé šelmy a nie raz sa oň aj pobijú. Šéfstvo strany sleduje kŕmenie obďaleč, väčšinou už s bruchami vykŕmenými z tých najväčších dobrôt.
A tu je pes zakopaný. Bez toho, aby si to poslanci počas kŕmenia uvedomovali, momentom prvého odgrgnutia sa stali vazalom svojho predsedu či vedenia strany. Presne tak, ako keď raz zoberiete úplatok - už nikdy viac nebudete slobodný, už naveky vás za neho niekto drží. Kŕmením sa poslanci, za pár miest pre svojich známych, rodiny či sponzorov, dobrovoľne vzdávajú svojej vlastnej slobody. Už naveky pred vyslovením svojho názoru budú myslieť na zadné vrátka - budú sa báť povedať iný názor, ako má pán či súdruh predseda, lebo by tým mohli ohroziť svojich ľudí. To z nich postupne urobí len parlamentný inventár, ktorý má síce veľkú šancu dlhého dožitia, ale bez akéhokoľvek reálneho prínosu pre ľudí.
Tí, ktorí odolali z koalície a všetci opoziční prídu o svoju slobodu kvôli ešte prozaickejšej veci - aj nabudúce predsa chcú byť na kandidátke na zvoliteľnom mieste. Tých alebo tých som si sám pre seba nazval "ľudia nehodní svojej vlastnej slobody".
Ľudia hodní slobody
Základom slobodného konania je uchovať si schopnosť slobodne myslieť. Slobodná myseľ potom plodí slobodné skutky a slobodné skutky menia svet k lepšiemu. Presne rovnako je sloboda myslenia dôležitá pre tvorbu zákonov. Vytvoriť dobrý zákon nie je práca pri páse, kde poznáte vopred každý váš úkon. Malo by ísť o tvorivú činnosť, do ktorej sa aktívne poslanci zapoja. Je tomu tak? Nie je. Absolútna väčšina poslancov sa vyjadruje len k prkotinkám. Odvahu zabrdnúť do vážnych rozhodnutí, prijatých niekde na koaličnej rade, má málokto z nich. A tak to aj vyzerá.
Parlament je od slova "parle", teda hovoriť. Parlament je miesto, určené na konštruktívnu diskusiu o zákonoch a áno, niekedy aj miesto na konštruktívne hádky. Miesto toho je náš parlament len divadlom na hranie obvyklého opozično-koaličného boja na oblbnutie svojich ovečiek. Miesto toho, aby sme si skočili do vlasov v záujme presvedčenia o podstate, sledujeme len politické pozlátko. Veď sa zamyslite - kedy nájdete v rodine to najlepšie riešenie? Vtedy, keď otec buchne po stole, alebo vtedy, keď sa o probléme bavíte a možno aj trochu pohádate? Bé je správne. Najbližšie k pravde sa obvykle dostávame v slobodnej diskusii, nie v diktáte názoru pána či súdruha predsedu, respektíve koaličnej rady.
A to je dôvod, prečo si myslíme, že Ústava sa nemýli, keď nabáda poslancov k osobnému výkonu mandátu výhradne podľa svojho svedomia a presvedčenia. A to je tiež dôvod, prečo chceme ľuďom, ktorí nepredajú svoje svedomie na najbližšom rohu, vytvoriť priestor kandidovať do parlamentu. Vieme, že politické strany sú skalopevne presvedčené, že tí najlepší ľudia zo Slovenska už v parlamente dávno sú. My nie. Vieme, že existuje množstvo dobrých a čestných ľudí, ktorí by sa hanbili mať na sebe naveky nálepku ľubovoľnej/skorumpovanej politickej strany.
Preto chceme zmeniť zákon o voľbách do Národnej rady. Veľmi jednoducho - popri hlasovacích lístkoch politických strán, by sme mali lístok s nezávislými kandidátmi zoradenými abecedne. Boli by to ľudia, z ktorých by každý musel zozbierať 5 tisíc podpisov a zaplatiť 100 eur kauciu. Ak by týchto lístkov ľudia vo voľbách odovzdali napr. 10%, čomu by pripadalo napr. 18 mandátov, poslancami by sa stalo 18 nezávislých s najväčším počtom krúžkov. Jednoduché.
A tu by vraj nastal problém. Vraj týchto 18 ľudí by sa nikdy na ničom nevedelo dohodnúť. Viem, že je ľudské podliehať predsudkom, ale tvrdiť, že ľudia sú natoľko hlúpi, že si zvolia tých najnezodpovednejších z nezodpovedných, je hlúposť, ktorú radi vypúšťajú medzi ľudí neomylné politické strany. Tie tiež rady tvrdia, že čo nezávislý, to iný názor, a preto to nikdy fungovať nebude môcť. Milujú to vyjadrovať spojením - "veď si len predstavte 150 Matovičov v parlamente".
OMYL, (ne)vážené politické strany! Ak by ste ľuďom dovolili zvoliť si svojho poslanca, nebudú ich voliť ľudia, ktorí sa vami nechajú vždy vodiť za ručičku, tí budú voliť vás. Volili by ich ľudia, pre ktorých sloboda je skutočným stavom ich mysle, a nie len marketingovým nástrojom, ktorým vy zvyknete len hrať. Volili by ich ľudia, ktorí by si dokázali vybrať tých najlepších z najlepších. Nepodceňujte ich. A preto prvé, čo by po zvolení urobili, bolo by sadnutie si za spoločný stôl. Vedeli by, že ak by sa chceli zúčastniť koaličných rokovaní, môžu to urobiť ako celok, nie ako jednotlivci. Sadli by si za stôl s cieľom nájsť spoločný názorový kompromis, s ktorým by išli na koaličné jednania, ktorých výsledkom by bolo spoločné programové vyhlásenie vlády, t.j. všetky zákony, ktoré by následne boli v súlade s ním, by mali logicky podporu "klubu nezávislých". A je to.
Možno sa niekto teraz opýta - A kde je potom rozdiel? - No, rozdiel je veliký - kým pri politických stranách si vedenie stany získava lojalitu a "zodpovednosť" pri hlasovaní uplácaním vlastných poslancov (možnosť dosadiť si svojich ľudí, miesto na kandidátke a pod.), pri kandidatúre nezávislých, by zodpovedné správanie sa vzišlo z nich samých. Nie na základe korupčnými praktikami udržiavanej straníckej disciplíny, ale na základe zodpovedného prístupu k svojmu životu a následne mandátu. A ešte jeden podstatný rozdiel - zodpovedné správanie sa nezávislých poslancov by nemalo za následok stratu ich slobody, tak veľmi potrebnej pre prospešný výkon ich mandátu.
Viem, že sa naveky budete snažiť zabrániť prístupu slobody do parlamentu. Viem, že vám vyhovuje, ak sa môžete so svojimi poslancami hrať ako s bábkami. Viem, že vám imponuje hodiť banán a sledovať, ako ho opička poslušne spapká a následne stlačí to správne tlačítko. Viem. Napriek tomu vás uisťujem, že môžete začať strihať meter, lebo ja urobím naozaj všetko preto, aby som nezávislým osobnostiam umožnil sa do parlamentu dostať. Keď to nepôjde takto podobrotky - zmenou zákona, budem hrať podľa vašich pravidiel - založím stranu a kandidátku dám k dispozícii nezávislým. Dostanem ich do parlamentu a pred vašimi zrakmi ľuďom dokážem, že poslanci nie sú hlasovacie stroje, ale len obyčajní ľudia hodní svojej vlastnej slobody. Pred vašimi zrakmi ľuďom dokážem, že tých pár skutočne slobodných bude pre Slovensko väčším prínosom ako armáda vašich vazalov.
