Nikto si ju nevšímal, pre nikoho nebola zaujímavá. Chcela tiež vynikať a byť ako iné dievčatá, uznávaná, obletovaná. Ale ak si ju niekto všimol, tak to bolo len preto aby si z nej robil žarty, aby ju ponižoval. Mala rôzne prezývky, ani jedna z nich však nebola pekná. Bola však veľmi plachá a tak radšej sedela vo svojej lavici a snažila sa byť nenápadná. Až neskôr, keď už vyrástla z detských nohavíc a stala z nej mladá žena, začala si všímať, že už nieje šedivé, škaredé káčatko. Začala vnímať pohľady mužov a záujem svojho okolia. Dávala si však stále pozor aby nebola odmietaná ako dovtedy. Začala žiť. Vznikali priateľstva a ona už nebola osamotená. Bola inteligentná, vnímavá a stále s veľkým srdcom. Vnímala aké je krásne, keď môže byť užitočná, keď sa môžu ľudia na ňu spoľahnúť. Dodnes však v nej ostalo trošku bolesti z odmietnutí, ktoré zažila. Dodnes sa bojí niekoho niečo spýtať len preto, lebo každé odmietnutie jej pripomenie to nepríjemné z detstva. Je síce už dospelá a milovaná, ale šrámy na duši ostali. Nezabúdajme na to, ako ľahko môžeme človeka zraniť a i keď nám odpustí, obyčajne mu jazvička na duši ostáva. Nerobme si navzájom jazvy, skúsme práve naopak, liečiť už vzniknuté rany.
