Už pol hodinu jazdíme v centre Bratislavy. Nájsť však voľné parkovacie miesto pre invalidov je zdá sa „Mission impossible“.
Konečne sa nám podarí nájsť jedno miesto... Kde? Na súkromnom parkovisku. Je hneď vedľa viacerých parkovacích miest pre invalidov, ktoré sú však kvôli rekonštrukcii cesty zatarasené. Milý pán z parkoviska nám veselo oznamuje, že síce to nikto nerobí, ale uňho môžeme s parkovacím preukazom stáť pol hodinu zadarmo a potom sa za každú začatú hodinu platí nemalé parkovné. Máme naplánované pracovné stretnutie, a keďže sme tím z neziskovky a stretnutie má trvať celý deň, cesta do Bratislavy a k tomu celodenné parkovanie je celkom luxus... Rozhodli sme sa teda využiť túto „exkluzívnu ponuku“, na chvíľku zaparkovať a porozmýšľať čo je lepšie. Googlime ďalšie možnosti...
„Najvýhodnejšie bude asi parkovanie v najbližšom nákupnom centre, ale je to trochu ďalej peši. Zvládneš to? Alebo pohľadáme ešte niečo iné?“ Pýta sa ma môj šéf, ktorý šoféruje. Rozmýšľam... „Podľa toho, koľko máme ešte času do začiatku.“ „Podľa mapy je to tak 10 minút,“ hovorí. Zvažujem, či to mojím spomaleným tempom stihneme. „Dobre, tak poďme. Možno po ceste ešte niečo nájdeme.“
Aj sme našli. Neuveriteľné... Už z diaľky vidieť, že tam dokonca nestojí žiadne auto. Prídeme bližšie a radosť nás opúšťa. Keď sa má niekto rozhodnúť, kam dá vrecia s odpadom, tak prečo by to nemohlo byť práve na miesto pre invalidov?! Veď ich je predsa menej, tak je menšia pravdepodobnosť, že budú potrebovať parkovanie. Vlastne sme po ceste ani nikoho s hendikepom nestretli. Ktovie prečo?!
Tak nič... Pokračujeme v ceste.
Zaparkujeme v nákupnom centre a smerujeme k východu. Všade samé eskalátory – pohyblivá zem pod nohami na ktorú neviem nastúpiť = nebezpečné! Vďaka za niekoho, kto vymyslel výťahy... :)
Taká obyčajná situácia, ktorá toľko hovorí... O systéme... O tom, že ľudia sú rovní a rovnejší... O tom, že aj keď sme v 21. storočí, v dobe nekonečných možností a technických vymožeností, v dobe, kedy sa všade riešia témy zamerané na ľudí so špecifickými potrebami, mnohokrát reálne riešenia ostávajú v nedohľadne. Stále sú tu ľudia, pre ktorých je mesto väzením. Ľudia, pre ktorých sa niektoré úplne bežné a samozrejmé veci, stávajú nedostupnými. Pretože sme si zvykli neriešiť veci, kým sa nás osobne netýkajú. Alebo by náhodou niekto prišiel o peniaze? Veď keď si niekto môže dovoliť lieky a zdravotné, či kompenzačné pomôcky, prečo by si nemohol dovoliť zaplatiť parkovacie miesto?!
Áno možno som ironická, ale v takýchto absurdných situáciách ďakujem za slobodu a za možnosti v mojom malom meste, v ktorom viem, že v práci môžem zaparkovať hneď vedľa vchodu a v meste sa tiež vždy dá poradiť... Za prácu, kde „inklúzia“ nie je len slovo. Za ľudí, ktorí nie sú len anonymná masa, ale poznajú sa navzájom a sú stále ľudskí...
„Tak poď, pomôžem Ti, aby si neprišla k úrazu. Musím ťa v poriadku vrátiť manželovi,“ hovorí pobavene môj šéf a spolu s ďalším kolegom si ma doberajú. V dobrej nálade smerujeme mojim tempom na miesto stretnutia.
No čo?! Cesta so mnou je vždy zážitok... Vďaka za trpezlivosť chlapci. :)
A ešte niečo - stihli sme to načas... ;)
