Patrím do toho tábora ľudí, ktorí vnímajú ako naše základné hodnoty slobodu, demokraciu, vládu zákona, komunity a ľudskú dôstojnosť.
Som tiež pevne presvedčený, že novinári sú „strážni psi“ demokracie, a teda si ich máme vážiť a chrániť. No tiež by sa mali „zmestiť do kože“, t.j. mali by porozumieť svojej zodpovednosti vo verejnom priestore a vážiť slová. Oni formujú verejný priestor a verejnú mienku, a teda je pochopiteľné od nich očakávať, že si nastavia v novinárskej obci etický kódex a mechanizmy jeho vymáhania. S právami a právomocami totiž vždy prichádza aj zodpovednosť.
Ostatné parlamentné voľby nám predsa všetkým ukázali, ako veľmi sa prieskumy i komentátori môžu mýliť. Prečo sa potom mnohí z nich utiekajú k tomu slovne „likvidovať“ reputáciu niektorých prodemokratických strán a ich čelných predstaviteľov? A kde majú istoty, že Pellegrini v rámci zachovania si beztresnosti nakoniec nepôjde s Ficom? Určite nechcú vo finále skončiť ako užitoční idioti. A ja rozumiem tomu, že je to veľmi tenký ľad kritizovať novinárov, najmä takto pohľadom nenovinára (s rizikom, že budem za užitočného idiota ja). No prosím uvedomte si, že máte s politikmi spoluzodpovednosť za to ako tie voľby v septembri 2023 dopadnú. Neuvážené slová vo verejnom priestore sú nebezpečné pre demokraciu na Slovensku. Naša spoločnosť je v takom rozklade, že my všetci si musíme priznať akú rolu sme v tom rozklade zohrali, a čo zmeníme u seba tak, aby sme demokraciu na Slovensku zachránili. Rád uvítam novinárov, ktorí budú objektívne vyhodnocovať a písať o práci novinárov (o čo sa snaží napr. O mediách).
Marián Leško a mnohí ďalší poznajú reálie na Slovensku, aj z pohľadu dlhodobých sociologických prieskumov. Vedia, že sme rôznorodá a rozmanitá krajina, kde ľudia budú voliť strany, ktoré im ponúknu niektorý z troch atribútov: národne, kresťansky a sociálne. Od doby agrárnikov, národniarov, ľudákov, socialistov a komunistov tu vždy bola zmes strán. Lebo voliči svojimi postojmi a hodnotami patrili k národným socialistom, ľudáckym fašistom, stredoľavicovým eko-liberálom, sociálnym demokratom, stredopravým konzervatívcom/liberálom, kresťanským konzervatívcom, a pravicovým liberálom.
V aktuálnom dianí, kedy polovica populácie je prodemokratická, a druhá protidemokratická sa určite nevyformuje prodemokratická vláda veľkej väčšinovej strany. Ak je tu nádej, aj keď malá, na koalíciu PS, SaS, KDH a Demokratov, dajme jej šancu – nelikvidujme ju.
To čo v posledných dňoch vidieť na adresu Eduarda Hegera a Demokratov nepovažujem za objektívne. Mariána Leška spomínam len preto, lebo vo viacerých reláciách zaujal zvláštne, aj keď pochopiteľné postoje – nedávno v jednej relácii očiernil Hegera, veľmi zjednodušujúc dianie posledných rokov a jeho nečinnosť. Je iné komentovať dianie, a iné mať priamo zodpovednosť za rozhodnutia a životy v krajine. Pán Leško mal nedávno skúsenosť s tým, že na chvíľu prevzal riadiacu funkciu za nadáciu Zastavme korupciu. No veľmi rýchlo pochopil, že to nie je rola pre neho a vzdal sa jej. A to je v poriadku. Tiež si pamätám na snahu Mariána Leška moderovať diskusiu so Štefanom Harabinom, ktorá bola absolútne nezvládnutá (i nezvládnuteľná). Každý z nás môže pochybiť, prípadne niečo vyskúšať a zmeniť názor. A tým nijakým spôsobom nechcem zredukovať významnosť Mariána Leška (a jeho kníh, analýz a článkov) v boji o zachovanie demokracie na Slovensku – častokrát nasadzovaním vlastného života, či slobody (spomeniem napr. Mečiar a mečiarizmus (1996)). Ale pripomeňme si vysvetlenie Mariána Leška pri otázke ako sa mohol tak veľmi mýliť v prípade Maroša Žilinku – „predpoklady sú jedná vec a realita druhá“.
Je v poriadku pýtať sa Eduarda Hegera na situácie, v ktorých nekonal. Dajte mu šancu vysvetliť jeho dôvody. Najmä v čase, keď potreboval vytvárať veľmi krehké dohody s cieľom udržať aspoň minimálnu realizáciu Plánu Obnovy a reforiem, a zároveň chcel dať OČTK čo najdlhší možný čas na „čistenie chlieva“ a stíhanie „únoscov štátu“. V inej relácii sa Leško priklonil k povolebnému usporiadaniu s Pellegrinim na čele, obhajujúc to reálnym pohľadom na čísla. Reálny pohľad na čísla hovorí, že Pellegrini nemá polovicu svojich voličov istých. Veľká časť z nich by mohla voliť PS, Demokratov, SaS, a KDH.
Nasledujúce otázky nie sú pre pána Leška, ale pre novinársku obec vo všeobecnosti: dokážete si v novinárskej obci nastaviť nejaký etický kódex a nejaký mechanizmus jeho vynucovania? Ale reálne fungujúci, lebo tých „papierových“ už tu máme veľa. Lebo úprimne, neviem čo je aktuálne merítko posudzovania práce novinárov, a toho čo je už za čiarou. Rád by som to od vás počul, pretože iba vy to môžete urobiť bez toho, aby to bolo považované za zasahovanie do slobody médií.
Navyše, dokážete prevziať svoju zodpovednosť za spoluformovanie verejného diskurzu, a v konečnom dôsledku aj volebného výsledku v septembri 2023?
