Písal sa rok 1996 a Marián Leško práve dopísal svoju knihu Mečiar a Mečiarizmus. V tej dobe sme netušili, že Leško opisuje nielen vtedajšiu dobu, ale fenomén, ktorý zotrvá ďalších takmer 30 rokov.
Tá časť knihy, ktorá má vysvetliť, čo to Mečiarizmus je, začína týmito slovami:
“Slovensko je polarizovaná krajina. Protirečenia zrodené politikou sa už uchytili aj na miestach, ktoré ňou nikdy kontaminované neboli. V jednej spoločnosti sa vytvorili a čoraz namáhavejšie koexistujú dve spoločenstvá. Ich vzájomný vzťah je očividne napätý. Aj sociologické výskumy potvrdzujú to, čo sa dá pozorovať aj voľným okom: Ústredným bodom tohto konfliktu je ústredný človek slovenskej politiky.”
Tento text má takmer 30 rokov, no akoby opisoval súčasnosť.
Leško opisuje Mečiarizmus ako komplexný fenomén, nie druh politiky: “HZDS, ani mečiarizmus nemá politologický obsah mimo Mečiara, iba s ním. Alebo presnejšie - jeho obsahom je to, čo hovorí a robí.” Podobnosť s dnešným premiérom a stranou zo Súmračnej naozaj nie je náhodná.
Prvé strany sú venované jadru Mečiarizmu - “lož ako pracovná metóda”. Lož operatívna, lož z dvojznačnosti, lož reinterpretačná.
Poďla tejto doktríny môžete niečo povedať, aj keď to nie je pravda (napríklad prezidentský kandidát v prezidentskej kampani vytvorí hystériu, že Korčok ako prezident vyšle na Ukrajinu slovenských vojakov, aj keď prezident takú kompetenciu nemá).
Ďalej môžete povedať, že niečo nebudete robiť, ale hneď potom to urobíte (napríklad poviete, že za vašej vlády nepôjde “ani jeden náboj na Ukrajinu”, ale zároveň neskôr za vašej vlády vyvolené firmy dostanú súhlas na predaj nábojov Ukrajine).
A do tretice, môžete niečo povedať a potom poprieť, že ste to povedali (napríklad keď premiér povie, že prezidentka je americká agentka, a potom povie, že to nikdy nepovedal).
Už ďalšia kapitola Mečiarizmu je o večnom vytváraní neproduktívnych konfliktov. Tie dokázal bývalý premiér vyvolávať nielen voči politikom, ale aj novinárom, odborárom, ba dokonca i biskupom. Medzi prvými bol aj konflikt s prezidentom. A neostal len pri ňom, pokračoval konfliktami voči neziskovému sektoru a zakončil to konfliktom s kultúrnou obcou. Že neveríte vlastnym očiam? Áno, história sa opakuje.
Leško ďalej pokračuje vysvetľovaním Syndrómu narastajúcej straty zábran.
Pamätníci si určite spomenú na Valec zo Zlatej Idky (padla tam známa veta: „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú všetci diviť!“) - to nemá ďaleko od “Boha, my ich vyženieme.....nezostane po nich ani mastný fľak.”
Tiež boli vytvorené Okresné Akčné Päťky ktoré rozhodovali o obsadení všetkých funkcií v okrese.
A vrcholom bola Slovenská Noc Dlhých Nožov. Koaliční poslanci vtedy odvolali Generálneho Prokurátora, predsedu NKÚ, všetkých členov Rady STV a Rozhlasovej rady a zvolili nových. Odvolali aj všetkých členov Prezídia a Dozornej rady Fondu národného majetku. Odvolávali sa šéfovia štátnych podnikov.
Za dvanásť hodín rokovania poodvolávali koaliční poslanci funkcionárov zo štátnych orgánov, na ktoré má parlament dosah, a dosadili tam svojich ľudí. Z dôležitých štátnych funkcií bolo odvolaných 38 ľudí. Ovládnutie parlamentu bolo len začiatkom mohutnej ofenzívy. Až neskôr jeho oponenti pochopili, že ide o snahu „zmocniť sa celého štátu“.
Premiér vtedy zrejme uveril, že štát a strana je to isté. A zrejme tiež uveril tomu, že on je strana. V tých rokoch sme postupne mohli vidieť ako sa dá “demokraticky” zmocniť krajiny, zneužívať tajné služby (únos prezidentovho syna), spolupracovať s mafiou (vražda policajta), dokonca zbaviť poslanca jeho ústavného práva (prípad Gaulieder).
A čo z toho robí fenomén je fakt, že Mečiar bol dvakrát odvolaný, a trikrát ho do premiérskeho kresla vrátili demokratické voľby. A po 30 rokoch môžeme konštatovať, že tu tento fenomén naďalej pretrváva - vyvolať u časti voličov pocit (a to ani nepotrebujete väčšinu), že práve ja som na rozdiel od ostatných politikov kompetentný a prinesiem voličom úžitok. Taký politik má v každej svojej komunikácii a každej svojej aktivite na prvom mieste priazeň voličov.
A tým sa kniha končí - poslednou ingredienciou Mečiarizmu je viera v presvedčivého vodcu a komunita veriacich. Stačí, že on sám verí tomu čo hovorí, a že to vie dôveryhodne podať dostatočne veľkej skupine menej kriticky zmýšlajúcich, ale za to oddane veriacich ľudí (pozor, nemám na mysli veriacich v kresťanskom duchu).
Ako mi nedávno povedal volič aktuálnej koaličnej strany: “ veď to povedal v televízii aj v rádiu, tak hádam tam nemôze klamať.” A ak k tomu vytvoríte balíček postojov a presvedčení, s ktorými sa váš elektorát stotožní natoľko, že sa stanú súčasťou ich identity, máte vystarané. Dostali ste sa do roviny hlboko zakorenených emócií, ktoré neprekoná žiadne rácio. Vyhrali ste.
Porazíme mečiarizmus?
V druhej časti sa zamýšlam nad tým ako zvrátiť súčasný úpadok.
