Sú krajiny akou je Taliansko, kde výsledky volieb nemajú dramatický dopad na bežný život ľudí. Počas takmer 80 rokov po vojne mali v Taliansku takmer 70 vládnych garnitúr (kresťanskí demokrati boli po vojne takmer 50 rokov v každej vláde), a krajina nejako fungovala vďaka regiónom, malým a stredným podnikom i pravidelnej devalvácii (pred zavedením eura).
V našich končinách sme sa však nedokončenou reformou verejnej správy, a desiatky rokov trvajúcou nečinnosťou, neodbornosťou a rozkrádaním dostali do stavu nefunkčnej krajiny. Zlyhávajú štátom poskytované služby – najciteľnejšie to vidieť v zdravotníctve, kde nám len v porovnaní s ČR zbytočne zomiera viac ako 2 tisíc ľudí ročne (počet liečiteľných úmrtí do 75 rokov je na Slovensku o 80% vyšší než priemer EÚ a o 30% vyšší v porovnaní s ČR).
Čakali by ste, že 45 dní pred voľbami by o tom boli plné noviny – každá strana by predstavovala svoj program, čo urobiť s kolabujúcim zdravotníctvom.
Čakali by ste, že strany ako SMER, SNS či Republika majú plán ako situáciu riešiť. Plán s konkrétnymi krokmi, projektami, prioritami a prepočítanými rozpočtovými dopadmi. Nemajú.
Čakali by ste, že volič sa prostredníctvom médii dozvedá viac o konkrétnych ľuďoch a ich plánoch nielen v zdravotníctve, ale aj školstve, energetike, obrane, justícii, verejnej správe, atď. Marne.
Bežný volič sa totiž podľa toho nerozhoduje (viď nižšie).
Kto nás naučil voliť
Na základe čoho si vlastne vyberáme politické zastúpenie?
V jednej knihe o Štefánikovi sa píše o tom ako sa mu Vavro Šrobár sťažuje na slovenských voličov v Rakúsko-Uhorsku. Keď už im vybojovali právo voliť, oni voliči sa rozhodli dať hlas Maďarom a nie Slovákom. Za pálenku a bôčik. Keď voličov konfrontovali, tí im vysvetlili, že už im kadekto kadečo v minulosti nasľuboval, a nič z toho nebolo. Takže aktuálne sa držia hesla „tu a teraz“.
Naši rodičia a starí rodičia nevedeli ako sa majú rozhodovať v demokracii, lebo dlhé desaťročia vyrastali v totalite. Nebolo tu prirodzené odovzdávanie skúsenosti a návykov medzi generáciami, tak ako je tomu v civilizovaných krajinách. Ba naopak, bolo tu systematické vymývanie mozgov počas totality cez ideovo-politické vzdelávanie v podnikoch, odboroch, spolkoch, atď. My sa teda civilizovanosti stale len učíme. Predpokladom fungujúcej demokracie je informovaný a vzdelaný občan. Obávam sa, že väčšina občanov SR by Vám nevedela vysvetliť rozdelenie moci v krajine, ani ako funguje trhová ekonomika.
Potrebujeme sa teda naučiť aj ako voliť – ako sa rozhodovať o našich zástupcoch. Ale aj o tom, že voľbami to nekončí – že v demokracii musíme strany a hnutia podporovať. Či už slovne, svojou vlastnou aktivitou alebo aj finančne. Lebo vo voľbách to bez peňazí proste nejde. Môžte mať aj najlepší program, a najlepších ľudí; ale ak nemáte peniaze na ich propagáciu, na reklamu, kampaň, tak jednoducho neuspejete. Na komunálnej úrovni sa nám v tom už vcelku darí.
No parlamentné voľby na Slovensku sú ťažkou voľbou – nevolíte konkrétnych ľudí, na ktorých delegujete rozhodovanie vo vopred daných témach s vopred prekonzultovanými a dátovo podloženými návrhmi. Dávate bianko zmenku skupine ľudí, v ktorej o niektorých niečo viete, a niektorých máte „preverených časom“, ale ani to Vám vlastne nedáva takmer nijakú informáciu o tom, ako sa oni rozhodnú pri témach, o ktorých sa doposiaľ nehovorilo. Zároveň sa očakáva, že budete schopní vyhodnotiť, ktorá strana/hnutie vie ponúknuť najlepší balíček vízia-plán-realizačny tím v širokej spleti tém.
Mimochodom, ako sa rozhodujete keď si kupujete byt, či auto, či na akú základnú školu dať svoje dieťa alebo ktorý doktor Vám skutočne odborne zoperuje žlčník?
Ako budeme voliť
Slovensko je rozmanitá krajina (na základe dlhodobých sociologických prieskumov), ktorá nevie byť zastúpená dvomi/tromi stranami. Máme tu náboženskú rôznorodosť, 50% populácie žije v mestách (aj keď mnohokrát nie celá táto populácia kopíruje typické správanie mestskej populácie), a časť populácie tvoria menšiny. A je to vidieť aj pri voličškých preferenciách.
Ak by sme vychádzali z októbrového prieskumu volieb do VÚC, najviac oslovených tvrdilo, že vo voľbách sa rozhoduje na základe doterajšej osobnej skúsenosti alebo známosti kandidáta. Relevantnými boli aj predvolebné diskusie v médiách (vrátane internetu), a programy/predvolebné sľuby.
Ak sa vrátime k parlamentným voľbám 2020, Filip Vítek prináša zaujímavé dátovo podložené vysvetlenie toho, na čo sa bežný volič zameriava: v prvom rade líder strany, potom prvých 10-20 mien kandidátky, a volebný program je len také povinné minimum. Kto chce viac prebádať, prečo tie voľby dopadli ako dopadli, je k tomu celá séria blogov.
Časť voličov (aj na základe dát) si predsalen prečíta program. Časť bude krúžkovať ľudí, ktorí sú im hodnotovo blízki. Časť voličov sa zameria na jednu konkrétnu tému. A niektorí z nás budú voliť svojich zástupcov, bez ohľadu na predvolebné preferencie – pretože už vo voľbách 2020 sme zistili ako sa skutočnosť môže výrazne líšiť od meraných preferencií.
Zabudnime už konečne na mýtus, že volíme menšie zlo (to je taký alibizmus, ktorým sa potom môžu ospravedlniť následky (ne)rozhodnutia). Volíme a vždy voliť budeme na základe obmedzených informácií, no ešte chvíľu slobodne.
Vo finále do veľkej miery rozhodnú marketingovo ľúbivé heslá cielené na emócie bežného voliča prostredníctvom silne pôsobiaceho lídra posledné týždne pred voľbami. Takže my ostatní môžme voliť tak, aby sme naše rozhodnutie vedeli vysvetliť dieťaťu. Na konci dňa je dôležité, aby sme my sami vedeli prečo sme sa tak rozhodli.
Ako dopadnú voľby? Nikto netuší.
PS: Keď som išiel vypublikovať tento blog, zrovna bol čerstvo vypublikovaný iný na rovnakú tému.
