Ako sa vraciam výťahom domov o druhej ráno, zrazu počujem silnú ranu a výťah náhle zastaví. No, do riti. Čo teraz? Stláčam gombík na šestku a nič, výťah sa ani nepohne. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu.
Pozrem sa nad číslice a je tam číslo na poruchovú službu. Beriem mobil a vytáčam. Ach, do pitchi, toto sa musí stať práve mne. Zvoní to a po chvílí sa ozve hlas:
„ÁNO?“
„Dobrý deň, zasekol som sa vo výťahu.
Aha a kde?
Na Galandovej.
Dobre, prídem, majte strpenie.
Tak som si sadol a píšem kamoške. Neuverí, čo sa mi stalo. A to som u nich na návšteve pred chvíňou tvrdil, že mňa nikdy neseklo (v chrbte). Pre istotu, aby sa mi to nestalo som si trikrát zaťukal o stôl. Ten ale nebol z pravého dreva, takže to asi nefungovalo. A ťukol som na sklo.
Svetlo vo výťahu zhaslo a ja som tam ostal v tme. Začal som cítim trochu úzkosť. Snažím sa zhlboka dýchať a napätie sa trochu uvolňuje. Tak si len tak sedím v tme a četujem na mobile. Po polhodke prišiel chlapík odomkol dvere a ja som bol zas voľný. Ach, ten pocit slobody. Život ma opäť vyškolil. Nikdy nehovor nikdy, alebo že tebe sa to nemôže stať.
Život má zmysel pre humor. Seklo ma ale vlastne inak. Jemne ale o to silnejšia lekcia. Aj ked sa občas niečo zasekne, vždy sa to uvoľní nakoniec.
