Letenky z Bratislavy na letisko Beauvais (asi 90 km od samotného mesta) cez spoločnosť Ryanair nás vyšli smiešnych 33 eur a po približne dvojhodinovom bezproblémovom lete sme pristávali na francúzskej pôde. Pravidelnou autobusovou linkou z Beauvais na menšiu autobusovú parížsku stanicu Porte Maillot (jednosmerný lístok stál 16€) sme sa prepravili prakticky do centra mesta, odkiaľ nasledoval prestup na metro. Ubytovali sme sa cez Booking v hoteli de L´Union. Je síce menší, ale útulný a cesta napr. na Champs-Élysées trvá metrom zhruba polhodinku. Z Porte Maillot máte dve možnosti – buď priamou linkou na Porte de Vincennes, odkiaľ si ešte asi 10 minút prejdete alebo sa môžete odviezť priamo pod hotel s prestupom na linku č.9, pričom vystúpite na zastávke Maraichers. Ako som spomenul, s izbou sme boli spokojní a za cenu 276€ pre dvoch na štyri noci sme mali v cene aj raňajky. Hneď po príchode nás v uliciach čakal pravý futbalový ošiaľ, nakoľko reprezentácia galského kohúta v ten večer postúpila do finále MS 2018 po víťazstve nad Belgickom 1:0. V oslavnom duchu sa tak niesol prakticky celý pobyt.
Aj keď v nadpise píšem, že Paríž nie je len Eiffelovka, ešte stále je to absolútna dominanta mesta a určite by ste ju pri návšteve nemali obísť. Prvý dojem z nej bol naozaj obrovský a výhľad je možné si vychutnávať dlhé minúty. Vybrať sa dá z rôznych podlaží, my sme zvolili to, ktoré sa nachádza v zhruba polovici veže. Vstup odporúčam určite zakúpiť vopred, vyhnete sa tak zbytočnému čakaniu v radách. Hore sa pohodlne vyveziete výťahom a v prípade dobrého počasia uvidíte široké okolie. Nám sa podarilo „vychytať“ pomerne málo turistov, tým pádom sme sa nemuseli tlačiť a uhýbať množstvu objektívov. V kľude sme tu strávili asi hodinku a pobrali sa ďalej.
Pekná prechádzka po nábreží Seiny viedla až k Louvru, cestou sme obdivovali budovu Les Invalides, múzeum d´Orsay či Palais Bourbon. Samotný Louvre je impozantný, viete v ňom stráviť aj pol dňa. Milovníci umenia si prídu na svoje, každá historická epocha tu má svoje zastúpenie. Lístky sme si znova zakúpili vopred (za 17€) a plynule sme tak mohli prejsť k jednotlivým sekciám. Jediný problém nastáva pri slávnom obraze Mona Lisa. Skupiny turistov – častokrát aj s 50-litrovými ruksakmi na chrbtoch – sa tlačia čo najbližšie k tomuto artefaktu a snažia sa o čo najlepšiu pozíciu pre „selfie“. Ak máte klaustrofóbiu, radšej sa mu vyhnite.
Na záver dňa sme si nechali ešte bonus v podobe Víťazného oblúka a prechádzky po Champs-Élysées. Výhodou je, že všetky vyššie uvedené miesta prejdete aj pešo a môžete si tak vychutnať celé okolie, prípadne zastaviť na zákusok či kávu. Z Louvru k Arc de Triomphe je to asi 40 minút chôdze. Vstup si viete kúpiť aj na mieste (za cca 12€) a odporúčam zdolať všetky schody, výhľad z najvyššieho poschodia je brilantný. Nám sa páčil ešte o trochu viac ako ten z Eiffelovky.
Nasledujúcich (takmer) 24 hodín sme si vyhradili na Versailles. Na úvod musím povedať, že ani za tento čas sa pravdepodobne nedá prejsť celý kráľovský komplex. Cena lístka sa pohybuje na úrovni 20€, čo sa mi zdá vzhľadom na ponúkané možnosti naozaj v poriadku. Nezabudnite si však k tomu pripočítať lístok na vlak, nakoľko medzi Parížom a Versailles premáva tzv. RER Train (obojsmerná trasa za 7€). Opäť sme zvolili osvedčenú taktiku s nákupom vopred, aj keď tu sa nám nevyhlo čakanie pred vstupom. Na druhej strane nič hrozné, trvalo to asi 20 minút. V lete si vezmite aj pitný režim a pokrývku hlavy, nepochybne sa zídu. Na nádvorí pred zámkom je totiž len minimum tieňa. Areál je tvorený zámkom a rozsiahlymi záhradami, samostatnú časť tvorí tzv. Trianon. Delí sa na Veľký a Malý, v paláci je príjemný kľud a chladno, obdivovať môžete maľby, nábytok či architektúru. Je to významné miesto aj pre Slovákov, nakoľko v roku 1920 tu bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá určila dnešnú štátnu hranicu medzi SR a Maďarskom. Krokomer ukazoval asi 12 000 krokov a tak sme sa na spiatočnej ceste k zámku zastavili v malej reštaurácii Brasserie de la Girandole na chutné jedlo. Výber bol pomerne solídny – tradičná francúzska kuchyňa v podobe rýb, šalátov či sladkých pokušení. Nasledovala už len cesta nazad na hotel a večerný oddych.
Predposledný deň patril návšteve ďalších parížskych dominánt, pričom za najznámejšiu môžeme označiť Notre Dame. To sme ešte netušili, že o necelý rok ho postihne ničivý požiar. Určite sa oplatilo zakúpiť 11-eurový lístok, ktorý nám poskytol možnosť vystúpiť do jednej zo zvoníc, prejsť sa po streche tejto majestátnej stavby a vychutnať si menej zvyčajný výhľad na francúzsku metropolu. Zvyšok je zatiaľ len história. Ďalšiu zastávku tvoril kopec Montmartre, známy ako miesto stretnutí parížskych umelcov. Okrem iného je to najvyšší bod mesta a opäť sa môžete pokochať panorámou, ideálne zo schodov baziliky Sacré Coeur. Okolie pamiatky známej z piesne Petra Muka je skutočne plné pouličných remeselníkov, maliarov a spevákov. V jednej z kaviarní, kde sme sedeli, práve v televízii bežalo Tour de France a keď čašník zistil, že sme zo Slovenska, dostali sme zľavu (hádajte prečo). Po tejto úsmevnej príhode sme ešte spontánne navštívili aj opačný pól emotívnej stránky Paríža - smutne preslávené lokality Bataclan a redakciu satirického časopisu Charlie Hebdo, ktoré si teroristi vybrali za ciele svojich krvavých útokov. Dnes už toto besnenie nepripomína nič okrem malých pamätných tabuliek. Ľudia z okolia si pripomínajú obete, ale na strach chcú zabudnúť.
Posledný deň sme síce mali len „polovičný“, no práve sa konal najväčší francúzsky sviatok – deň dobytia Bastilly. Vojenské prehliadky, všade naokolo ľudia s francúzskou trikolórou a sviatočná atmosféra. Páčilo sa mi, ako to celé prežívali mladí ľudia. Kiežby národné povedomie bolo aspoň na takej úrovni aj u nás. Lepší záver parížskeho tripu sme si asi nemohli priať. Otázne je, či by sme sa odtiaľ dostali o deň neskôr, Francúzi sa totiž stali majstrami sveta vo futbale. Tak teda, au revoir Paris!
