Táto zima bola, je rozhodne inou, na akú sme boli zvyknutí. Nie, už to neboli nekonečne biele, zasnežené hody s tými najkrajšími vločkami, aké si možno predstaviť. Už to nebol ani bezstarostný výkrik šťastných detí, ktoré by si medzi sebou bývali zahrali nejeden hokejový zápas, na najbližšom potoku... Nebol tu už ani nezbedný mrázik, ktorý tak veľkodušne a neprestajne maľoval tie najkrajšie obrázky – do nedočkavých okien. Chýbal aj pán snehuliak, nezbedník a oddaný služobník jeho veličenstva, zimy!
Jediné, čo sa hádam nezmenilo a nezmení, sú naše spomienky – ten imaginárny stroj času, schopný vrátiť nás, tam, kde si len zaželáme. Prichádza jar a unavená zima, jej podáva ruku a vraví: „tak zas o rok...“
Jar je synonymom lásky, v jej mocnom náručí sa blížia veľkonočné sviatky, či onen magnet na svadobný pochod, tichý a vznešený máj. Nuž darmo, čo môže byť krajšie, ako dojemné vyspevovanie vtáčikov, obklopené všadeprítomnou vôňou prebúdzajúcej sa zelene... „Cítiš to priateľu?“
Do strnulých, kedysi nehostinných končín sa vracia pulz a prináša so sebou niečo, čomu ja vravím nádej – nádej na to, že ľudia prestanú s odporným vypaľovaním trávy, že skončí presmutné znečisťovanie životného prostredia a nadmerný výrub lesov...
Striedanie stráží súvisí s ustavičnou zmenou, pohybom, ktorý tak hekticky prúdi okolo nás a nám neostáva nič iné, ako skloniť hlavy a ďakovať Bohu za krásy, ktorými poctil tento svet!
Ďakujem za pozornosť!
