Prišla aj túžba vrátiť sa do krajiny, pri ktorej som nepredpokladal, že by ma tak zásadne ovplyvnila a zmenila. Kambodža. Nádherná, biedna, zjazvená, odhodlaná, pokorná a srdečná.
Ešte pred odchodom na túto cestu som sa najviac tešil na Thajsko, ktoré sme si užili všetkými spôsobmi, ako sa to len v Thajsku dá. Kambodža bola na tomto tripe v poradí druhá navštívená krajina. Nič som o nej nevedel a tešil som sa maximálne na monumentálny Angkor Vat. Bola to chyba a som veľmi rád, že som sa mýlil. Aj keď Angkor Vat bol úžasný.
Po prílete nás nijakým zásadným spôsobom už po iných krajinách neprekvapila špina na uliciach alebo atypická preprava z letiska tuk-tukmi. Prekvapil nás až pohľad na extrémnu chudobu obyvateľov, ktorí v okolí letiska žili v podmienkach, pre ktoré je aj prirovnanie k slumu nadnesené. Celú našu výpravu po úvodnej radosti z príletu zasiahla istá podoba smútku a neistoty z rozhodnutia Kambodžu navštíviť.
Tieto emócie ešte prehĺbil kontrast relatívne lacného, ale komfortného a čistého hotela v centre mesta Siem Reap voči zanedbanému okoliu. Nenadchol nás ani prvý street food, ktorý sme si vybrali veľmi nešikovne. Ani po pár hodinách sme ešte nechápali celý kontext situácie a miešali sa u nás zvláštne pocity. Krajinu sme porovnávali s Thajskom a s pred pár hodinami navštíveným Bangkokom. Pri rozhovoroch v rámci výpravy sme ale stále narážali na tému, ktorú sme nemali detailne naštudovanú, ale ktorá neustále visela vo vzduchu. Nechápali sme jej dôležitosť.
Je ňou krutá história Kambodže. História plná utrpenia, vyvražďovania, zničených a vyhasnutých životov, zdrancovanej krajiny. História, ktorá vďaka šialenému počínaniu Vietkongu a neskôr Pol Potových Červených Kmérov takmer nemá obdobu v moderných dejinách tohto sveta. To celé je umocnené hrôzostrašnými faktami a číslicami rokov, ktoré by sme v tomto kontexte nepredpokladali. Prvé demokratické voľby pod dohľadom OSN sa v Kambodži uskutočnili až v roku 1993. Pol Pot a jeho Červení Kméri, aj napriek genocíde a vyvraždeniu približne 2 až 3 miliónov nevinných Kambodžanov, ostali prakticky nepotrestaní. Pol Pot zomrel doma. V roku 1998.
Ďalšie dni nášho pobytu v Kambodži sme mali unikátnu možnosť spoznávať krajinu a najmä ľudí. Postupne sme z rozhovorov zistili, že po temných rokoch ostalo obyvateľstvo bez elektriny, bez inteligencie, ktorá bola vyvraždená, bez adekvátnej zdravotnej starostlivosti, bez duše a minulosti, na ktorú by chceli spomínať. Keď však neviete s láskou spomínať, musíte aspoň s láskou, nádejou a vierou hľadieť do budúcnosti. To celé je podmienené výrazným vplyvom budhizmu, pokory a vďaky. Nebola to len vďaka za nejaké utratené peniaze v krajine. Bola to aj vďaka za pozornosť a záujem. Vďaka za každý slnečný a krásny deň, do ktorého sa Kambodža prebúdza.
Jedným z momentov, kedy som si uvedomil, aké odhodlanie Kambodžania v sebe majú, bolo prepojenie minulosti a súčasnosti v jednej drobnosti. Na ulici máte od miestnych usmievavých predajcov možnosť ochutnať rôzne exotické pochúťky - červíky, pavúky, škorpióny alebo stonožky. Spravidla ide o veľmi vzrušujúcu súčasť pouličnej zábavy. Hmyz však nijakým zásadným spôsobom nebol súčasťou historického jedálnička Kambodžanov. Bol východiskom počas najväčšieho hladomoru v druhej polovici minulého storočia. Niektorí z predajcov si tieto časy ešte pamätali. Teraz sú kvôli túžbe v lepšiu budúcnosť ochotní tieto spomienky potlačiť a odhodlane každý deň vystúpiť k svojmu biednemu stánku a s úprimnou radosťou vítať zvedavých turistov.
To, čo máme možnosť sa od Kambodže naučiť, môže znieť ako dlhoročne opakované klišé. Vo veľmi krátkom čase sa táto krajina dokázala veľmi úspešne spamätať z utrpenia a absolútnej chudoby, v akej skončila. Dokázala nájsť energiu a úsmev, aby nanovo budovala školstvo alebo zdravotníctvo. Aby nanovo budovala roztrhané rodiny. A aby sa ľudia opäť tešili na každý deň, keď zažívajú slobodu a dostávajú možnosť niečo tvoriť. Tvoriť z globálneho pohľadu aj drobné veci, ako je síce skromný, ale úprimný život každého jednotlivca.
