Zaspomínal, s akou prenáramnou radosťou som sa tešil z ich po zimného príletu. Keď som s aktovkou dobehol zo školy, vydržal som sa aj hodiny dívať na švitorenie maličkých operenčekov. Čiernučké hlávky na mňa roztopašne žmurkávali. Stále sú mojimi vernými kamarátmi. Večer sa často pozerám na neohraničenú ideu slobody ktorú reprezentujú. Pre moje čiernobiele priateľky neexistuje čas ani priestor. Nič ich neobmedzuje. Stále úsmev na zobáčiku, svornosť, špičková flexibilita piruet. Dodnes mi predvádzajú drahocenné lety plné vnútorného pokoja a rozmyslu úplne zadarmo. A dodnes nemám rád ľudí, ktorí im búrajú spolovice dokončené hniezda, len preto, že sa im lení poumývať okno. Po necelej hodinke, keď sa už Belka stala súčasťou našej rodiny si však zvolila vznešenejšie diaľky. Zvolila si ich na rukách mojej sestričky. Ešte urputne škrabkala a bojovala, predsa len už si zvykla na tento svet. Chvíľa zármutku, pocit nádeje / bieleho pásika na jej krku/ na jej budúcu spokojnosť- spriadali naše myšlienky. Preniesli sme jej bezduché pierka s nevyhasnutými očkami do záhrady, kde sme jej vybrali dôstojné miesto našej spomienky. Bez zbytočných slov sme po chvíľke ticha odišli a ja som si v duchu povedal, nech by sa takto končievali i naše potulky pozemským životom, bez zbytočných nákladov za kadejaké nezmyselnosti...
