„Smrť je pre budhistov skutočnosťou, o nej môžu denne bez strachu rozmýšľať. Podľa mňa to nie je koniec všetkého, skôr spojovací článok medzi týmto životom a budúcim. Proces umierania je teda vlastne prevlečenie starých šiat za nové. Verím, že smrť je prospešná a že je veľmi dobré o nej premýšľať. Tým, že ju analyzujete, že sa s ňou vžijete môžete zmierniť trápenie, ktoré je s ňou nevyhnutne spojené. Smrť nemožno prekonať a už vôbec nie tým, že ju budeme ignorovať.“ Nemusíme sa stotožniť s princípom putovania duší, ale už len to, že budhizmus rozmýšľa, odporúča zamýšľať sa nad každodennou vecou, ktorou smrť bezpochyby je, odstraňuje tabu, pomáha byť silnejšou bytosťou. Hádam by som k tomu pridal i návštevu detí postihnutých rakovinou, progériou, narkolexiou, detí s hydrocefalom a inými zákernými chorobami. Možno potom si budeme viac vážiť naše zdravie, lásku našich blízkych, budeme sa odosobňovať od nepodstatných frašiek tam, kde panuje radosť a detský smiech. Každý má svoje idoly- hudobné, športové, politické a bezpochyby i rodinné- najvzácnejšie. Pomáhajú nám z nepriazne, z brodenia sa cez ťarchu ťažkosti kŕčových žíl. Čítame ich výroky, premietame si ich do danej doby a berieme z nich ponaučenie. Jedným z týchto vzácnych ľudí je pre mňa i bojovník za svetový mier, tibetský mních a jeho životný odkaz. Vytvoril pestrofarebnú mandalu v tiesni hnusu a rinčiacom bese bolesti. A kto je jeho vzorom? „Máhatmá Gándhí, ktorý vo viere v nenásilie doviedol Indiu k nezávislostí zostáva aj naďalej v mojich očiach najväčším hrdinom. Aká škoda, že som sa s ním nikdy nezišiel.“ ÓM MANI PÁDME HÚM
