K stromom, ktoré uplietli útočisko pre všetko živé, pre všetko milované. Pamätám sa ako vravieval, že:“ V lese prší vždy dvakrát. Najprv pomedzi listy a ihličky a potom, keď už na jasnozrivej oblohe nie je ani mráčika zvyšné kvapky stekajú z listov na mravčie prístrešky a zmývajú všetku špinu.“Ej, ako ma hrešil, keď sme pri rezaní dreva určovali druh toho ktorého stromu. „To naozaj nevidíš, že to je buk? Aká breza, veď to je jaseň!...pozri na tie letokruhy, a všímaj si kôru, je ako duša človeka.“ Kôra je ako duša človeka. Je hrubá a nepoddajná. Je krásna, no nevidiaca problémy iných. Je tenká a citlivá. Každý strom má svoju kôru a máme ju aj my. Tú ozajstnú. Tú, ktorú nezakryje iný porast, iný strom nám donekonečna pomáhať nebude! Preto je dôležité starať sa o ňu a pestovať našu ľudskosť. „ Každý strom má v sebe rozvetvené cestičky všetkých ľudí. Každý strom je básňou a osobným príbehom“, povedal by deduško...
