Tento výrok presne pasuje ako odpoveď na to, čo si o mojom speve myslia moji rodičia. Vždy keď vyjde z mojej izby nejaký pazvuk, nejaké slabé zastonanie a kvílenie, vždy pribehne rozčúlená mamka a v okamihu ma zruší. Je ťažko spievať a neobmedzovať iných, viem. Avšak, keď sa tieto rodičovské šípy zabárajú do mojej speváckej duše, mám chuť si to hodiť. Od detstva som spieval koledy, popové bestsellery od Dr. Albana a Roxette, dopĺňané textom typu NA-NA-NA. Pár krát ma tiež zavolali účinkovať na nejaké to podujatie typu stužková, večierok, školská ekšn. Hoci som sa snažil hudbu vždy precítiť, nikdy som v dave poslucháčov nevyvolal pocit vzrušenia. Jednoducho a prosto som lepší ako priemer, ale horší ako polomer. Jedného dňa však na ulici zvolal taký nezávislácky týpek :“Hej, si ty gigi? Počul som, že dobre spievaš, čo tak Rage against the machine, chceli by sme s kamošmi hrať ich revival songy.“ To, že ma chceli do kapely bolo úžasné, ale ako dobre padne človeku počuť vetu ako: ...dobre spievaš!“ Napriek rodičovským pokarhaniam a všeobecnému neúspechu som teraz v tej kapelke, ktorá je mladá, silná, agresívna a dala si názov END OF LINE. A splnil sa mi detský sen. Budem spievať na vlastnom koncerte! Najviac zo všetkého vás však poteší fakt, že ak človek chce, trénuje a maká na sebe, zväčša to ďaleko dotiahne. Splnil sa mi detský sen. Hoci určite veľa z vás sa radšej pridá k mojim rodičom. Ale Robert Fulghum by povedal:“ Vôbec nevadí, že melódia ani slová nie sú úplne v poriadku. My speváci sa nenecháme obmedzovať formálnymi detailmi. Speváci sú tí, ktorí spievajú. Bodka.“/Náš prvý koncert je na programe 30.11.05 Dejiskom bude telocvičňa Obchodnej akadémie v Spišskej Novej Vsi. Hej, a svet si v ten deň pripomína boj proti HIV a AIDS! So welcome/
