Modlím sa často, len málokto to vidí. Spovedám sa Bohu osobne. Keď si nájdem čas pre seba. Pri tónoch Radioheadu, pri tančení medzi bukmi, pri sviečkovom spytovaní svedomia. Málokedy zaspím predtým, než sa pol hodinku prevaľujem, krčím, hodnotím svoj deň. Prípadne svoju modlitbu venujem sústredeniu sa na jedného človeka. Blízkeho či vzdialeného. Prosím Boha za odpustenie hriechov. To áno. Prosím, za ochranu mojej rodiny. Verím vo všeobecné dobro a lásku. V pomoc druhým bez nároku na odmenu. V štedrosť. V lásku k prírode i deťom. V pacifizmus. To je ten Boh, ktorý má raz tvár Budhu, raz tvár Ježiša, raz tvár vlastného otca či priateľky. Inokedy je to len metamorfóza nehmatateľnej predstavy. Bez tváre. Bez tela. To je mojou hybnou silou, aby som ja veril v moje osobné napredovanie. V svoj rozvoj a pokoru. V svoj altruizmus.Vidia vo mne rebela, vidia vo mne čudáka, vidia vo mne pochabého rockera. Pán farár si na mne cení, že hľadám, keď mu hovorím o svojej viere. Povie: „som rád, Gigi, že hľadáš.“ Asi už viete čo mám podľa neho nájsť, ale ja napriek tomu verím v božstvo maličkostí, v potešenie druhých a pokory voči základným hodnotám ľudstva. Voči nášmu pánu som si na čistom...
