V roku 2001 bol schválený vznik ôsmich vyšších územných celkov, ktoré poznáme dnes. To, že decentralizácia má zmysel, naplno ukázali krízy rôznych druhov v ostatných rokoch, kedy samosprávy dokázali reagovať na problémy obyvateľov oveľa pružnejšie ako štát. Samosprávy nie len v teórii, ale aj v praxi ukazujú, že vedia byť ľuďom naozaj bližšie. V tomto článku opisujeme nedostatky súčasného zriadenia, avšak nie z pohľadu ich kompetencií, ale z pohľadu ich územného vyčlenenia a zároveň navrhujeme možnú alternatívu. Práve náprava nešťastného rozdelenia krajov do ich súčasnej podoby môže byť prvým krokom ku naplneniu ich skutočného potenciálu.
V prvom rade sa pozrime na územné jednotky, z ktorých boli kraje vyskladané - okresy. Už tu vnímame problém s ich vyčlenením hneď v niekoľkých rovinách. Je očividné, že okresy neboli vytvorené s jednotným prístupom. Jedným z vstupných faktorov bola podľa všetkého dominujúca etnicita, keďže kým na severe Slovenská nájdeme tie najmenšie okresy ako Bytča a Kysucké Nové Mesto, na juhu sa podobne veľké mestá (a ich regióny) Štúrovo a Kráľovský Chlmec stali iba súčasťou veľkých okresov. Druhým problémom je nevhodnosť ich vyčlenenia ako základnej jednotky pri tvorbe vyšších územných celkov, pretože nie sú vnútorne homogénne v otázke denných tokov do zamestnania a školy. Tu sa javia ako veľmi problematické okresy ako Poltár, Svidník, či Vranov nad Topľou. Jednotný vzorec pre tvorbu regiónov použil napríklad prof. Bezák, ktorého variant funkčných mestských regiónov 01-A sme použili ako vhodnejšiu alternatívu ku súčasným okresom.
Už na prvý pohľad...
Pozrime sa už ale na samotné vyššie územné celky. Už na prvý pohľad musí každého zaraziť očividná umelosť viditeľná v ich tvare, obzvlášť u Trnavského kraja. Problémom ale nie je ani tak samotný tvar, ako absencia akéhokoľvek zjednocujúceho prvku v tomto území. Celok sa skladá z troch regiónov, ktoré nie sú dostatočne dopravne prepojené (z Dunajskej Stredy do Trnavy nevedie ani cesta I. triedy) a každý má svoje vlastné, veľmi špecifické, kultúrne črty. Pričlenenie Žitného ostrova ku Trnavskému kraju ale jednoznačne zaručilo oslabenie vplyvu maďarských politikov v okolitých samosprávnych krajoch.
Rozbité historické regióny
Menej viditeľné sú ale pri pohľade na mapu jazvy, ktoré zanechalo súčasné členenie na historických regiónoch. Rozdelenie nie len Spiša a Zemplína medzi rôzne celky potláča u obyvateľov regionálnu identitu, ktorá je jedným z predpokladov pre zvýšenie záujmu občanov o veci verejné na úrovni žúp. Historické župy sa utvárali po stáročia prirodzeným vývojom, z regiónov vzišli prirodzené centrá, no v roku 2001 sa na túto skutočnosť nehľadelo takmer vôbec.
Poďme hľadať riešenia
V dnešnej (veľmi slabej) diskusii o stave územnosprávneho členenia Slovenska počúvame hlasy volajúce po rôznych zmenách v počte krajov, od nostalgického variantu 3+1, po návrat ku historickým župám. Pre zvyšovanie počtu krajov dnes až taká silná politická vôľa neexistuje, nálady sú skôr opačné, respektíve sú za ponechanie súčasného počtu. Treba si ale pripomínať, že výrazna redukcia na tri kraje, respektíve variant 3+1, nemá zmysel, pretože pri tak veľkých samosprávnych celkoch strácame kľúčovú výhodu decentralizácie - blízkosť k ľuďom. Pozrime sa teda na jednu z alternatív, ktorá by drasticky nemenila počet ani vlastnosti súčasných krajov, no zároveň by mohla vyriešiť niektoré vyššie spomínané nedostatky súčasného status quo.
Regióny môžeme vo všeobecnosti určovať na základe kritéria homogénnosti (homogénny región), alebo existencie silného centra (nodálny región). V prípade Slovenska a jeho členitého reliéfu, rôznorodosti etník a tradícií, bude nájdenie homogénneho regiónu takmer nemožné, obzvlášť ak to má byť na veľkostnej úrovni kraja. Veľký dôraz preto musíme dať existencii centra, ktoré by mohlo slúžiť ako spojivo, spájajúce časti kraja vďaka svojej hospodárskej a kultúrnej váhe v regióne. Pracovať budeme s funkčnými mestskými regiónmy (FMR) od prof. Bezáka namiesto okresov, aby sme sa držali objektívnych a obhájiteľných postupov.
Sedem krajov?
Ak by sme mali ku dnešným ôsmim krajským mestám pridať deviate či desiate, dostali by sme sa na úroveň stredne veľkých miest, medzi ktorými iba ťažko prioritizovať jedno pred druhým. Akonáhle by sme teda uvoľnili kritérium pre centrum kraja a zachovali rovnaké kritérium pre všetky regióny, dostali by sme vyše 20 krajov. Zvyšovať počet celkov je teda cesta nie len momentálne nepopulárna, ale aj ťažko predstaviteľná.
Pokúsime sa ostať pri rovnakom počte krajov ako v súčasnosti, prípadne pripustíme miernu redukciu ich počtu. Najpálčivejšie problémy sú citeľné (a vyššie spomenuté) v prvom rade na východe krajiny. Tu nemáme okrem Košíc a Prešova centrá dostatočne veľké na to, aby sa dali zaradiť do jednej hierarchickej skupiny s ostatnými krajskými mestami. Riešenie teda môže byť v reorganizácii takým spôsobom, aby bola zachovaná celistvosť historických regiónov. Takto, i keď s iným záverom, uvažovali aj tvorcovia členenia z obdobia 1948-1960.
Na strednom Slovensku je vhodné ponechanie jedného kraja na oboch svahoch hlavnej komunikačnej bariéry (v tomto prípade ide najmä o Nízke Tatry). Ak ale chceme vyriešiť problém rozdeleného Ponitria aj Považia, narážame na problém Trenčianskeho kraja. Ten sa skladá z dvoch regiónov (časť Považia a časť Ponitria), ktorých najvýznamnejšie centrá sú krajskými mestami svojich vlastných vyšších územných celkov. Zároveň je potrebné poznamenať, že Trenčín je síce významné mesto a sídlo historickej župy, z krajských miest má však najnižšiu populáciu, absentujú niekoré kultúrne inštitúcie (napr. profesionálne divadlo), spomedzi krajských miest tu sídli univerzita s najmenším počtom študentov. Hierarchicky sa jedná objektívne o ôsme najvýznamnejšie mesto spomedzi krajských miest, navyše existencia tohto kraja rozbíja dva prirodzené regióny. Rozdelením Trenčianskeho kraja je vytvorený homogénnejší kraj na Hornom a Strednom Považí, Nitrianskemu kraju sa prinávratí jeho prirodzená severná časť na hornom toku. Dolné Považie a sever Záhoria ostáva pod Trnavským krajom, od ktorého ale odčleníme FMR Dunajská Streda, kde sú hlavné dopravné tepny aj dochádzkové toky orientované jednoznačne na Bratislavu.
Výsledkom je členenie Slovenska na sedem krajov, ktoré lepšie spĺňajú základné kritériá tvorby regiónov, ako je tomu u súčasných ôsmich celkoch. Účelom tohto príspevku nie je priniesť jedno definitívne riešenie problému, ale otvorenie širšej diskusie ohľadom tejto problematiky. Táto diskusia má viesť k posunu v reforme územnosprávneho členenia tak, aby sme mohli dopriať "župám" ich pôvodne mienený zmysel.
