Cieľ našej plavby je v podstate rovnaký, ale nechcem písať o pesimistických veciach. I keď ja koniec života nepovažujem za niečo čo je pesimistické. Určite je to pre mňa zahalené rúškom tajomstva, ale určite to nie je niečo čoho by som sa mala báť. Ale o tom popíšeme inokedy.
Vstupenkou na túto moju imaginárnu loď je narodenie, pôrod. Keď prvýkrát vykukneme na svet a spustíme povestný krik. Niekto už vtedy potrebuje dostať na zadok, aby spustil :o) to svoje ááááááááááá Vstupenku kontroluje na matrike taká, pri kúsku šťastia :o), milá pani sediaca za veľkým stolom, ktorá má pred sebou veľkú knihu s kopou mien jedno za druhým. A značí meno, priezvisko, dátum narodenia. Dalo by sa v súvislosti s loďou povedať, že je to taká veľká palubná kniha s menami cetujúcich, do ktorej každým dňom, každou hodinou pribúdajú noví a noví cestujúci.
Loď na svojej ceste prechádza rôznymi zastávkami. Niekde kotvíme dlhšie, niekde len tak preletíme okolo, ani si neuvedomujúc okolo čoho sme prešli. Sú to tie okamihy života, ktoré máme všetci viac-menej spoločné, napríklad vstup do škôlky, do školy, maturita, stužková, niekto promócie. Všetci oslavujeme tieto krásne okamihy. Potom svadba, narodenie dieťaťa, oslavy päťdesiatky, atď, atď, tých okamihov je nespočetné množstvo. Ale stále sa plavíme na tej istej lodi, všetci, bez rozdielu. Každý niekde pracujeme, každý riešieme dennodenne množstvo problémov, starostí, poväčšine rovnakého rázu. A to nás posiluje v tom, aby sme napredovali ďalej. Presne ako na lodi vidíme kajuty, ktoré patria prvej triede, druhej triede, presne je to aj v živote, niekto je bohatší, môže si dovoliť vilu, niekto zase naopak, je rád, že si ušetrí korunku. Ale odhliadnuc od týchto rozdielov, cieľ našej plavby je pre všetkých rovnaký, bez rozdielu, či si bohatý, chudobný, pekný, štíhly, alebo viac pri sebe, či si vysoký, alebo malý, či pracuješ ako generálny riaditeľ banky, alebo upratuješ v hoteli... dalo by sa pokračovať ďalej. Každý máme síce iný osud, každého čaká niečo iné, každý sme povahovo iný, každý očakávame od života niečo iné, ale finálne, skončíme na tom istom bode a stretneme sa ako sa to aj spieva v jednej pesničke: Všetci sa raz zídeme v jednej posteli... Všetci sa raz postavíme pred ten posledný súd a budeme si spytovať svoje hriechy, čo zlé a dobré sme v živote urobili, komu sme pomohli. A tam sa stretneme, niekto skôr, niekto neskôr.
Záverom toho čo som napísala:
Je krásne plaviť sa spoločne na tejto lodi,
je krásne žiť tento život nech je akýkoľvek a nech nám stavia do cesty akékoľvek prekážky.
Veď práve to robí život zaujímavým a dennodenne iným. Vždy stojí zato, po akejkoľvek životnej udalosti, zdvihnúť sa zo „zeme“, oprášiť zo seba prach udalosti a nájsť v sebe samom silu pokračovať v plavbe s ostatnými cestujúcimi, lebo medzi tými cestujúcimi sa nájdu aj takí, pre ktorých náš návrat veľa znamená a ktorí sú pripravení nám pomôcť. Možno je tých ľudí menej, ale kvantita by nikdy nemala prevýšiť kvalitu. Veď každá loď plaviaca sa na mori musí počítať s búrkou, hurikánom a závisí len od toho aká silná je tá loď. Či dokáže odolať náporu vetra, alebo naopak, potopí sa a niet záchrany. Samozrejme, najlepšie sa je pripraviť na takéto neočakávané zmeny, ale nedá sa dopredu povedať ako zareagujeme. Každá situácia je iná a každý sme iný.
Všetkým cestujúcim prajem krásny pocit z „plavby“ a užime si každý deň na „lodi“, aby sme potom na konci našej cesty mohli povedať: Život bol krásny.
