Všetko je v živote po prvýkrát

Tak ako aj dnes ked si sadám za klávesnicu laptopu a píšem Vám môj prvý článok, ktorý bude takpovediac o všetkom čo robíme prvýkrát a niekedy aj naposledy. Keď by som mala začať pekne od začiatku, začala by som prvou etapou nášho života, keď človek vstupuje do sveta, ktorý ešte ani nepozná.Celá séria všetkých tých udalostí sa zacina pôrodom, keď malý človiečik prichádza na svet. To sa deje prvýkrát a naposledy, narodíme sa a žijeme. Prvá vec, ktorú každy z nás zažil a ktorá je síce nerozpomenuteľná, ale určite veľmi rozhodujúca, rodíme sa do sveta plného nepoznaných vecí, ktoré postupne človek na svojej ceste objavuje a spoznáva. A že je občas tá cesta kľukatá, to je na tom asi to najvzrušujúcejšie, inak by bol život fádny a čiernobiely. A prežíva aj plno vecí, ktoré su po prvýkrát a niektoré aj naposledy. Už prvým nádychom a prvým plačom, ktoré zďaleka nie sú posledné, začína boj, každodenný boj s novými zážitkami, skúsenosťami, nielen pozitívnymi ,ale mnohokrát aj negatívnymi, ktoré nás posúvajú vpred novým možnostiam k vytúženému cieľu na ceste životom, ktorý je pre každého z nás iný, ale pre každého z nás veľmi dôležitý a rozhodujúci. Po pôrode, po prvej skúsenosti vstupu, nastupuje neskutočne krásne obdobie a to obdobie detstva. Je takisto v živote každého človeka prvýkrát a bohužiaľ aj naposledy, i keď pravdupovediac toto obdobie je v knihách Vývinovej psychológie ohraničené, ale v reálnom živote sa nedá povedať kedy sa človek skutočne po všetkých stránkach stane dospelým. Teoreticky by sa mal stať v období keď dosiahne osemnásť rokov, ale je ťažko povedať, či v tomto veku nadobúda všetky črty dospelého človeka. Podľa môjho názoru sa človek stáva dospelým skúsenosťami a nie dňom kedy dovŕši osemnásť rokov. Ale osemnástym rokom života sa stáva aj niečo čo s dopelosťou určite veľmi súvisí, a to preberanie mravnej zodpovednosti sám za seba a za svoje činy. V období detstva sa dieťa stretáva s mnohými udalosťami, ktoré sú prvýkrát a nemusia byť posledné, ako napriklad prvý úsmev na tvár rodiča, keď sa na nás pozerá, pitie materského mlieka v období dojčenia, snaha urobiť prvý krôčik, prýkrát povedať mama, tata, čo je pre rodičov tým najúžasnejším zázrakom, nad ktorý na svete niet, prvé pokusy vzdorovať a uvedomovať si, ze veci častokrát nepôjdu smerom ktorým chceme my, prvý pád z bicykla a prvá modrina, prvý nástup do škôlky. Kto z nás si nespomenie na tie chvíle, keď ráno mama vstala a povedala tu rozhodujúcu vetu a my s ťažkým srdcom a pohľadom, ktorému len málokto dokázal odolať bez trblietania sa slzy v oku, sme museli vpochodovať do materskej škôlky a videli hŕbu rovnako sa cítiacich detí. Sú to neskutočne nezabudnutelné momenty nášho rozhorčenia a hnevu na mamu, že nás musí zanechať v škôlke, bez nej, s kopou detí, ktoré ani nepoznáme, s tvárou vychovávateľky, ktorá sa nás snaží upokojiť, proste prvý deň v škôlke. Tam sa prvýkrát spoznávame s inými deťmi, s inými povahami, s inými zásadami a inými požiadavkami, ktoré nie vždy su podľa našich detských predstáv, veď si len nato spomenúť a určite sa každému z čitateľov objaví úsmev na tvári. Tu začína séria nových zážitkov, na ktoré radi spomíname a ktoré nás pohladia na duši. Nie však každého spomienka na detstvo pohladí na duši, niektorým sa objaví skôr slza v oku a radšej sa zameria na iné aktivity ako sú spomienky. Píšem o deťoch, ktoré nemali toľko štastia prežiť detstvo v kruhu svojej rodiny, dokonca niektoré deti svojich rodičov ani nepoznajú. Aj toto sú prvé negatívne zážitky, ktoré mnohé deti zažili ešte skôr než stihli dospieť. Detstvo, to určuje čo bude ďalej a akým smerom sa bude náš život uberať ďalej. Po prvýkrát takisto prechádzame školskou bránou a prvýkrát zaznie školský zvonček a prvýkrát sa posadíme do lavíc, aby sme začali nadobúdať vedomosti. I v tomto čase je hodne vecí prvýkrát. Dokonca sa stáva, že v časoch povinnej školskej dochádzky prežívame prvú lásku, prvá láska je tá najkrajšia. Nevinná, neskúsená, ale rozhodujúca a nezabudnuteľná. Prvýkrát dostaneme päťku z písomky, prvýkrát sa bojíme ísť domov, prvýkrát sa túlame poza školu, prvýkrát skúšame neskúsené a tajomné, prvýkrát ideme na diskotéku, prvýkrát nás pobozká chlapec, ktorý sa nám páči, prvýkrát prichádzame neskoro domov, prvýkrát a nie naposledy. Veď stačí len zaspomínať a staršie ročníky sa pousmejú nad bláznivým obdobím dospievania, keď množstvo vecí bolo prvýkrát, ale rozhodne nie naposledy. Prvýkrát a naposledy je pre každého človeka maturita, vstup do sveta dospelosti, prvýkrát a naposledy stužková slávnosť, odovzdávanie zelenej stužky nádeje a posledné zvonenie na strednej škole. Prvýkrát sa rozhodujeme či a kam isť na vysokú školu, alebo sa radšej zamestnať. Prvé zamestnanie, prva výplata, prvý účet, prvé negatívne a pozitívne skúsenosti z pracovných vzťahov a dúfame, že bude aj naším posledným zamestnaním. Aj v láske je množstvo vecí prvýkrát. Prvé zamilovanie, prvý bozk, prvé nežné dotyky, prvé milovanie, prvý rozchod, prvé slzy z nenaplnenia lásky našich tajných snov. Málokedy sa stáva, ze naša prvá láska sa stane našou celoživotnou láskou. Pokiaľ sa to stane, tak je prvá láska aj poslednou, zavŕšená nádherou svadbou. Svadobný deň je prvý a dúfame, že aj tým posledným, ale bohužiaľ nie vždy tomu tak je. V manželstve prichádza na svet prvé dieťa prinášajúce do rodiny radosť, prichádzajú aj nové povinnosti a prvé skúsenosti. Nie vždy sa však manželstvo podarí a čoraz viac sa objavujú páry rozvedené. Rozvod, prvá negatívna skúsenosť posúvajúca naše sebavedomie na vyššiu úroveň. Veríme, že aj poslednou skúsenosťou tohto druhu. Celý život pozostáva z rôznych udalostí, ktoré su prvýkrát a naposledy a niektoré su prvýkrát a opakujú sa, ako keď som sa v zime snažila naučiť sa lyžovať. O tom je život a to robí človeka vnímavým a pripraveným. Finále a cieľová páska na ceste životom je posledný výdych, ktorý sa deje prvýkrát ale bohužiaľ naposledy, bez možnosti návratu, bez možnosti zmeny, bez možnosti prípravy. Čo však je zaujímavé, že život začína prvým nádychom a končí posledným výdychom, oba dychové javy sa lišia opakovateľnosťou, zatiaľ co po pôrode sa v živote nadychujeme mnohokrát tak pri poslednom výdychu neexistuje ďalší nádych. Ale medzi týmito dvoma odlišnými javmi, prežijeme jeden život s množstvom prvých skúseností. Moje posolstvo pre všetkých čitateľov tohto članku je žiť život naplno, uvedomovať si to kúzlo prvých zažitkov a nadobúdať skúsenosti z prvých a nevydarených skutkov. Lebo nech už je náš život akýkoľvek je NÁŠ a nemali by sme ho nechať premrhať pomedzi prsty. Tak ako ani ja keď prvýkrát pišem a venujem svoje myšlienky zo srdca Vám. Prvýkrát a určite nie naposledy :-)