Začíname na Metodovej ulici. Je dôležité začať práve tu. Starý, polorozpadnutý opustený mlyn oproti gymnáziu, ktoré bolo štyri roky mojím druhým domovom. Živý plot okolo školskej budovy pamätá aj lepšie časy. Brána na školský dvor je pôvodná. Žiada sa ju natrieť nejakou živou farbou. Nikto to neurobí. Peňazí na takýto luxus v školstve naozaj niet.
Prejdeme Cyrilovou ulicou na Jelačičovu. Pred základnou školou je na ceste konečne viditeľný prechod pre chodcov. Aj s dvoma retardérmi, ktoré majú pribrzdiť uponáhľaných vodičov. Ešte si pamätám, ako tu v roku 1989 Ivana K. zo štvrtej B zrazilo auto. Priamo pred školou. Školská družina strašidelnejší deň za mojich čias nezažila. Ivan mal napokon obrovské štastie - ešte stále, pokiaľ viem, je živý a zdravý. A naučil sa nebehať cez cestu.
Základná škola vyvoláva aj príjemnejšie spomienky. Prvé bozky, letmé dotyky, tajné správičky na malých pokrkvaných papierikoch vytrhnutých z linajkových zošitov, falošný spev na hudobnej výchove, prezeranie mládeži nepredajných časopisov pod lavicou, fajčenie za telocvičňou na školskom dvore... Mám neodbytný pocit, že na tvári sa mi usadzuje prihlúply nostalgický úsmev. Pokračujme teda radšej ďalej..:-)
Na rohu Jelačičovej a Kupeckého je nočný klub. Nie je nejako veľmi nový, ale aj tak si neviem zvyknúť na to, že okolo neho prechádzam len necelých 100 metrov od svojej základky. Samotná Kupeckého ulica už má taký ten ružinovsko-sídliskový charakter. Sú tu paneláky, medzi ktorými sa nachádzajú socialistické dvory. Na jednom veľmi podobnom som prežil detstvo. Vyberám si ten posledný, skoro až pri Záhradníckej, na ľavej strane.
Je úžasný. Malé hokejbalové ihrisko, preliezky, hojdačky, nefunkčná, majestátna stará fontána. Perfektné prostredie, ktorému chýba už len Eva Vejmělková a potichu spievajúci Vašo Patejdl. Minulé leto sme tu raz s Alex sedeli a pozorovali škôlkársky výlet na preliezky. Dvaja asi štvorročný chlapíci súperili o to, kto bude hojdať ich chutnučkú trojročnú kamarátku. Malí rytieri zo Šumavskej ulice.
Ďalej, len ďalej. Základom každej dobrej prechádzky je nedovoliť si stratiť sa v spomienkách. Človek potom prechádza nevšímavo okolo toľkých vecí, ktoré si zaslúžia jeho pozornosť. Spomienky sú ako pivo - v správnom dávkovaní sú skvelé, plné vitamínu B:-), oslobodzujúce a povznášajúce, ale v prílišnej miere rozmazávajú prítomnosť a likvidujú budúcnosť. Preto pokračujeme, cez Záhradnícku a Koceľovu, až do Kukoreliho parku.
Tento maličký park má jednu zvláštnosť, pre ktorú sa oplatí ho vidieť. Skutočne to neviem slovami opísať inak, než že v jeho strede sa nachádza "najotrasnejšia fontána na svete". V prostriedku vykachličkovaného pentagramového bazénika sa nachádzajú dve krátke kovové trubky, z ktorých strieka voda. Viac ako fontána to vyzerá ako diera v potrubí a vzbudzuje to chuť zavolať na Oddelenie odstraňovania porúch Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Táto ohyzdná vec je v tomto parku už veeľmi dlho a akosi dotvára jeho kolorit. Verte mi, je hrozná. Ale patrí sem.
Hneď oproti fontáne, na Bazovej, bývala nemocnica Červeného kríža. Drevená budova z obdobia druhej svetovej vojny. V posledných rokoch chátrala. Mala porozbíjané okná a pred útokmi bezdomovcov ju chránil veľký vlčiak. Minulý rok ju strhli a na jej mieste vykopali obrovskú jamu. Tipnem si: Ak budeme mať šťastie, na jej mieste bude onedlho nejaké presklené moderné kongresové centrum. Ak toho šťastia bude menej, postavia tam poschodové parkovisko.
Zabočme radšej doľava na Kvetnú. Tu, hneď za prvým domom, sa nachádza dvor s úplne najlepšími hojdačkami v celej Bratislave. Neklamem, ale nenútim vás, aby ste mi verili. Čím menej sa vás tam bude chodiť hojdať, tým lepšie pre mňa..:-)
Z Kvetnej na Kulíškovu prejdeme mlčky. Na tejto ulici sa nachádza škola s ktorou sme ešte v prvej polovici 90-tych rokov urputne súperili. Nebudem prezrádzať, kto bol v súboji Jelačičova vs. Kulíškova úspešnejší (ale dôverne napoviem, že ONI to neboli:-) Takisto tu možno stretnúť asi najviac ježkov v celom meste. Tieto drobné, úžasné stvorenia, šíriace okolo seba vlnu optimizmu a infekčné choroby, sa tu prechádzajú celkom bezstarostne. Nechcem ani myslieť na to, koľko ich skončí pod kolesami aút...
Trochu som sa rozpísal... My, grafomani...:-) Ale ešte je pred nami to najdôležitejšie. Z Kulíškovej musíme rýchlo prejsť okolo bývalého Kultúrneho domu Nivy na Budovateľskú. Vydáme sa teraz smerom k autobusovej stanici. Prejdeme okolo materskej škôlky, v ktorej sa na dvore naháňajú budúci politici s budúcimi kaderníčkami a budúcimi letuškami, pristavíme sa pri ceduli, na ktorej stojí: "Ústav lekárskej sexuológie" a spomenieme si na docenta Vrabca, až napokon odbočíme doľava na Skladištnú. Tu sme pri cieli.
Medzi Skladištnou a Súťažnou ulicou sa nachádza úplne zbytočný, ale neuveriteľne magický kruhový objazd. Je to určite najmenší kruhový objazd na Slovensku a pravdepodobne aj v kontinentálnej Európe. Jeho umiestnenie nedáva žiaden zmysel, jeho existencia je neospravedlniteľná. A predsa, tento bezdôvodný kruhový objazd má v sebe akúsi životnú energiu, ktorú prepožičiava každému, kto ho trikrát v tichosti obíde. Možno si to vymýšľam, ktovie. Ale na tomto mieste sa vždy zhlboka nadýchnem a viem, že mám zrazu silu žiť a meniť veci. Viem, že dokážem všetko, čo si zaumienim, len sa nesmiem vzdať. A keď budem už na konci síl, viem, kam môžem vždy prísť načerpať ďalšie...
Mlčky sa poďakujem magickému kruhovému objazdu. Nahlas sa poďakujem Bratislave, svojmu mestu. Som doma a som zamilovaný do každej nedokonalosti, ktorú môj domov má. Kým sme sa prechádzali, zotmelo sa úplne. Mesiac jasne svieti. Cesta späť bude kúzelná.
