Manžel, manažér, amatérsky frfľoš a strááášne zaneprázdnený človek:-) Zoznam autorových rubrík: Autocenzúra, Cestovateľská, Fakt vážne, Politika, Recenzie, Súkromné, Nezaradené
V článku 1 Kódexu blogera sa okrem iného píše: "Bloger nesmie propagovať útočné vojny, násilie, agresivitu ako prostriedok riešenia konfliktov, politickú, občiansku, rasovú, národnostnú, náboženskú a inú neznášanlivosť. Preukazuje primeranú úctu iným štátom, národom, ich tradíciám, kultúre a morálke. Bloger nesmie svojimi príspevkami vyvolávať verejné pohoršenie." Nesúhlasím s týmto článkom a ponúkam aj svoje zdôvodnenie, prečo...
Pozn. Vzhľadom na veľký rozsah som aj druhú časť tohto článku rozdelil na 2 časti, takže nakoniec to bude trilógia:-) Tretiu, a už vážne poslednú časť uverejním do konca týždňa.
Každý rok je to rovnaké. S príchodom leta a dovoleniek sa určitá časť populácie rozhodne, že nadišiel čas prebudiť ten ohromný umelecký Talent, ktorý v nich drieme. Vyberú sa preto niekam na opustenú chatu, kde odpútaní od civilizácie, vyzbrojení iba notebookom, mobilom a mikrovlnkou znásilňujú Múzu polozvädnutými výplodmi svojej umierajúcej fantázie. Výsledné umelecké dielo je zväčša horšie než počasie v Indonézii počas vianoc 2005 a nemé dlhú životnosť. Talent sa však do mesta vracia hrdo, so vztýčenou hlavou a pripravený na ďalší nudný rok v tej istej betónovej kancelárii bez okien. Tento rok s nimi pôjdem aj ja. Veď prečo kua nie?
Dobrá správa - nemôžem byť v žiadnom prípade psychopatický masový vrah. Videl som filmy o Mansonovi, Bundym, Psycho s Anthony Perkinsom. Títo týpci boli všetci až chorobne poriadkumilovní. Všetky vražedné nástroje mali starostlivo uložené, očistené, pravdepodobne aj očíslované. Často zametali a vysávali. Vo svojich knižniciach mali vzácne vydania klasicistických románov a prvú pevnú väzbu Salingerovho Kto chytá v žite. No vážne, viete si predstaviť, ako Hannibal Lecter číta Troch pátračov?
Som proste odľud. Človek bez štipky citu. Netrápi ma globálne otepľovanie, neslzia mi oči kvôli somálskym sirotám, nezožieram sa pre obete hurikánov, povodní a americkej zahraničnej politiky. Správy o vlakových nešťastiach sledujem s rovnakým zanietením ako predpoveď počasia pre južný Bangladéš (mimochodom, 22 až 26 stupňov, občasné zrážky vo forme monzúnov). Ale potom sú tu maličkosti - vecičky, miniproblémičky, kvôli ktorým som schopný strieľať ostrými nábojmi do slepých žobrákov...
A tak sa jedného dňa stalo, že si Lenka v novinovom stánku kúpila EVU. Doma ju neopatrne položila k ostatným, serióznym časopisom, ktoré čítavam aj ja (konkrétne k Wolovinám). Z ničoho nič sa mi teda táto zbraň hromadného ničenia mužov dostala do rúk. A kde inde sa mohlo moje listovanie zastaviť, ak nie priamo v srdci Zakázaných strán.
Mohol by som sa zhlboka nadýchnuť a pustiť sa do slaboduchého nadávania na úbohosť televízií na Slovensku. Mohol by som kritizovať ich programovú štruktúru, moderátorov, moderátorky, investície do reality-shows, apod. Mohol by som si zgustnúť na škandáloch dramaturgičiek s milionármi, moderátoriek s milionármi, moderítorov s gay pornom a na milióne ďalších vecí. Ale ja nechcem. Ja som totiž konštruktívny inteleguán, náročný divák so stetoskopom, alebo ako sa tá visiaca vec z diskoték nazýva, a preto predkladám vlastný, výlučne originálny a maximálne zodpovedný návrh na úpravu televízneho programu k mojej všeobecnej spokojnosti.
Budem Ti tykať, milý čitateľ. Máme už predsa spolu dôvernejší vzťah. Poznáš ma z mojich článkov a ja si Ťa zasa pamätám z Tvojich diskusných príspevkov. Sedíme tu teraz obaja, pravá ruka zviera myš, ľavá podopiera hlavu v zádumčivom geste sústredeného človeka. Každé písmenko na obrazovke monitora nás spája - a každá myšlienka nás nenávratne rozdeľuje. Súlad dvoch jedinečných myslí je vylúčený, napriek tomu však zostávame spolu. Od samoty nás delí jediné kliknutie myšou, ale ešte nie je ten správny čas. Ešte si toho dnes musíme veľa povedať...
Prišiel som, videl som, nepochopil som. No a čo? Je to snáď problém? Ohó, Vlastimile, to si píš, že je. Pretože keď sa ti niečo nepáči len preto, že tvoj slepačí mozoček nedokáže stráviť a oceniť všetky metafory a inotaje skryté v tom majstrovskom diele, nemal by si o tom vôbec písať. Mal by si doma zaliezť pred televízor, prikryť sa nejakou hoodne chlpatou dekou a pri mikrovlnne ohrievanom Happy Meale pozerať neuveriteľne zábavnú šou Joža Pročka. Napokon, človeče, veď ty nie si žiaden inteleguán...
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden švárny junák v centre Bratislavy. I začalo ho už unavovať potĺkať sa životom úplne samotnému, a preto zaostril svoj bystrý zrak a ľaľa ho, kúsoček za Kozárovcami zočil dievku.
Ja mám kopec otázok, ktoré mi nikto nedokáže zodpovedať. Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Prečo nám chutia rumové pralinky? Ako sa v znakovej reči povie Dopočutia?
Povedzme si to na rovinu, hoši. Kto z nás sa dokáže pozerať na nejakého slizkého týpka, ktorý sa mu motá okolo frajerky? Ktorý sa tvári, že chce byť jej kamarát, že počúva, čo mu hovorí a že mu na nej záleží? Pritom všetci vieme, o čo mu ide... a prečo na druhý deň chodí s monoklom a natrhnutou slezinou...
No to ma tam pekne vykresluješ, zvykne sa asi tak každých 20 minút sťažovať moja priateľka na môj blog. Niet sa čo diviť, že už dávnejšie som dostal za úlohu napísať o nej jasne a nespochybniteľne pozitívny článok. Len aby bolo všetkým jasné, aké mám šťastie. A tak, bez nátlaku a úplne dobrovoľne, z vlastnej vôle a bez vedlajších pohnútok, tu je:
Tak mi to tak pripadá, že prišiel ten správny čas, aby som si povedal, úprimne a chlapsky, z očí do očí v zrkadle, že čo a ako a prečo a kde som... Tak teda takto:
Niektorí ľudia majú taký zvyk: 1. januára sa silno zamyslia nad tým, čo by chceli počas nasledujúcich 365 dní dosiahnuť, a podľa toho potom formulujú svoje predsavzatia do nového roka. Je to síce milá tradícia, ale takáto jej realizácia je maximálne neefektívna. V emóciami zaplavenom post-silvestrovskom čase totiž človek nemusí rozmýšľať práve najtriezvejšie. Preto si ja zapisujem novoročné predsavzatia zásadne s predstihom. A potom ich upravujem a piplám, až kým s nimi nie som 1.1. absolútne spokojný. Toto je prvá verzia na budúci rok - aj s autorskými poznámkami..:-)
Na televíznej obrazovke sa objavujú egyptské pyramídy. Dvaja archeológovia, oblečený do púšte, zaprášení a viditeľne unavení, vchádzajú do kamennej hrobky. Kleopatra! Našli sme ju! kričí jeden z nich, a pristupuje k rakve. S ťažkosťami posúva veko sarkofágu a zrazu sklamane skríkne: Nie, prišli sme neskoro! Druhý muž, s hrôzou v očiach: Vari len..? ´Ale áno, je mŕtva!
Medzi blogermi narazíte na tých najneočakávanejších ľudí. Sú medzi nimi chlapi, ktorých poznáte, ženy, ktoré by ste chceli spoznať, študenti, ktorí nepoznajú seba samých a študentky, ktorých bližšie spoznávanie snáď zakladá aj trestnoprávnu zodpovednosť... Ale potom sa medzi nimi mihne osôbka, ktorú ste kedysi poznali. A zrazu sa vynoria celé hordy dávno zabudnutých spomienok na úplne úžasné časy...
Pred nejakým časom mi moja vtedajšia priateľka Petra oznámila, že si pôjde v piatok večer zaplávať do Juventy. Ako správny hormónami ovládaný a kontrolovaný chlap, využil som túto príležitosť a pozval som do divadla sympatickú kolegyňu. Hra bola vtipná, milá, v divadle bolo zima - tak sme sa zblížili. Ruka v ruke sme po predstavení kráčali na drink. Vošli sme tak na Obchodnej do KGB-čka, kde asi 2 metre od vchodu sedela so svojimi kamarátkami moja priateľka...
Keď som mal osem mesiacov, ponúkol sa môj ocko po prvýkrát, že ma vezme na prechádzku, aby si mama mohla oddýchnuť. Písal sa február 1981 a vonku bolo mínus šesť stupňov. Tatko ma vzal, tak ako som bol v dupačkách, obliekol mi bundu, naložil ma do kočíka a na 45 minút sme vyrazili do mrazu - ja naboso, on pofajčievajúc jednu cigaretu od druhej. Keď som sa po troch týždňoch vrátil z nemocnice, mama sa zaprisahala, že už ma nikdy nikomu do opatery nezverí.
