Skvelý dojem, ktorý na mňa Fínsko urobilo vlastne ešte skôr, než sa moje unavené chodidlá dotkli fínskej zeme, si severania trošku pokazili treťou najhoršou pizzou, akú som kedy jedol (ak by to niekoho zaujímalo, tá úplne najhoršia bola v Clevelande, v Pizza Hut). Chápem, že ponuka jedál na letisku je väčšinou veľmi obmedzená, ale doteraz som si mylne myslel, že pizza (ak má tenké cesto) sa snáď ani nedá pokaziť... Ešteže ma Fíni veľmi rýchlo vyviedli z omylu.
Po doplnení tukov, bielkovín a tekutín som už netrpezlivo očakával odlet do Toronta. Ukázalo sa však, že ak počítam s dodržaním plánovaného cestovného haronogramu, som naivnejší, než všetci ostatní. Lietadlo bolo síce pristavené načas, ale prekomplikované nastupovanie v réžii niekoľkých mladých letištných pomocníkov sa tak pretiahlo, že sme získali takmer dvojhodinové meškanie. Nakoniec sme ale predsa len odštartovali a vydali sa na 6606km dlhý let.
Usadený približne v strednej časti lietadla, pri okienku hneď za ľavým krídlom, mohol som stráviť veľkú časť cesty pozorovaním krajiny pod nami. Takmer celý čas bola len minimálna oblačnosť. Island vyzeral z výšky 11000m úplne surrealisticky. Grónsko a jeho zasnežené hory pripomenuli, že nie všade dnes ľudia trpia horúčavami.
Prelet ponad oceán je vždy dosť nudná záležitosť, tu však pomohli Vieweghovi Účastníci zájazdu, požičaní ( tu má byť tvrdé, alebo mäkké i, keď je to tá kniha, ale tí účastíci?:-) od Lenky. Poslednú stránku som obrátil presne 20 minút pred pristátim v Toronte, kde na nás o pol ôsmej večer čakalo prekvapenie. 34 stupňov.
Rutinná pasová imigračná kontrola v mojom prípade samozrejme nemohla prejsť hladko (už si na to pomaly zvykám, keď ide o mňa, veci majú tendenciu zázračne sa komplikovať:-). Pred 6 rokmi sme ako partia pracovali v Cedar Pointe, OH v USA ako účastníci letného pracovného programu. V polovici júla sme sa vybrali na Niagarské vodopády. Kto ich videl, vie, že z kanadskej strany sa dá vidieť oveľa viac. Tak sme sa prešli po moste do Kanady, kde nás otočili, že potrebujeme v Buffale požiadať o víza. To bolo dosť ďaleko, tak sme to vzdali a zostali sme na americkej strane.
Samozrejme, ako to už býva, v kanadských počítačoch na imigračnom oddelení zostal záznam o pokuse prekročiť hranice bez víz. Vysvetľovanie, ako to bolo, mi zabralo asi pol hodinu. Keď mi celkom milá (ale nekomprmisná) úradníčka konečne povedala: Welcome to Canada, myslel som, že problémy už mám za sebou. Ha, Vlastimile, think again.
Na letnom summite v St. Catherines budú traja inštruktori, známi svojou láskou k dobrému alkoholu. Takže v mojej batožine sa nachádzala jedna fľaša Goralskej slivovice, jedna fľaša Staroslovanskej borovičky a jedna fľaša Demänovky. Dovoz alkoholu nad 60$ za fľašku podlieha v Kanade clu, a tak som ďalšiu pol hodinu strávil vysvetľovaním, že ani jedna z týchto podivných fľašiek spomínanú hodnotu nemá, dokonca ani na čiernom trhu v Saudskej arábii nie. Naveľa sa to podarilo a ja som konečne mohol ísť.
Cesta z Pearsonovho medznárodného letiska do centra Toronta trvá autobusom asi 45 minút. Vodič bol šoumen a vtipálek a celú cestu nám predstavoval rôzne zaujímavosti a komentoval ich svojim špecifickým spôsobom. Dokonca sa mi ho podarilo presvedčiť, aby ma vysadil mimo určenej zastávky. Ušetril mi tak asi 10 minút chôdze k môjmu hostelu, takže o pol desiatej večer som prekročil bránu torontského Downtowner Inn...
