Tak to je ona (alebo on, veľmi nerád by som sa dopustil nejakého faux pas:-). Surikata. Do týchto roztomilých zvieratiek som sa zamiloval v pražskej ZOO, presne pred rokom. S dvoma kamarátkami sme sa v jeden horúci deň rozhodli, že si pôjdeme pozrieť novootvorený indonézsky pavilón. Ako to už býva, človek mieni a Pánboh mení. Do ZOO sme síce prišli, ale na pôdu tropického pralesa z Indonézie, umiestnenú neďaleko vchodu, sme vôbec nevstúpili.
Osud to tak chcel, že sme zamierili k africkému pavilónu. Slnko hrialo, v tieni bolo aspoň tridsať stupňov - atmosféra ako stvorená na pozorovanie obyvateľov púšte. A vtedy som ich uvidel. Skupinka asi desiatich drobných sympaťákov, ktorí pobehovali okolo malej skupinky veľkých kameňov. Len na najvyššom z nich stál jeden strážca. Obozretne sa rozhliadal okolo seba. Bol úplne nehybný, len tu a tam pootočil hlavu, aby skontroloval, či nehrozí nebezpečnestvo z iného smeru. Ostatné Surikaty sa bezstarostne hrali a naháňali hlboko pod ním. Nemuseli sa ničoho báť, vedeli, že dobre stráži.
Stáli sme tam asi 20 minút a pozorovali neúnavného strážcu veľkej rodiny. V ZOO bol celkom zbytočný, ale odmietol sa vzdať tejto zodpovednosti. A keď už mu bolo dlho a chcel sa tiež zabaviť, prišiel ho úplne samozrejme niektorý z jeho príbuzných vymeniť. Zaujal jeho miesto na vrchole skaly a znehybnel. Strážil.
My ľudia sme sa vždy obracali na príklady zo živočíšnej ríše. Stále nachádzame veci, ktoré nás zvieratá môžu naučiť. Nikdy som nevidel dojímavejšiu starostlivosť o rodinu, než v to júlové popoludnie, keď sme navštívili Surikaty...
