Pred deviatimi mesiacmi som nesmelo, opatrne napísal prvý článok na tento blog. Abecedu. Jeho zverejnením akoby som získal nový zdroj energie, ktorý disponoval nevyčerpateľnými zásobami. Ešte v ten istý deň som zverejnil svoju prvú recenziu, ktorá už nebola súkromná. A hoci karma toho článku nebola nikdy ani na chvíľočku vysoká, objavil si ho ty, milý čitateľ. Prečítal si ho a dal si mi ďalšiu šancu. Vrátil si sa - aj keď som nedúfal.
Prežili sme spolu moje prvé články o Systeme - moju Achillovu pätu. Predstaviť toto úžasné ruské bojové umenie slovenskej verejnosti (Tebe, predovšetkým) bola moja najzodpovednejšia úloha. Nad každým svojím zápisom o Systeme som sedel s hlavou v dlaniach, prepisoval nevhodné vtípky, opravoval gramatické chyby, cenzuroval nezrozumiteľný žargón. Až keď som článok prečítal aspoň 10x a nenašiel som jedinú chybičku, až potom som ho zverejnil. A Ty, môj čitateľ, si ho prečítal a reagoval si. Pochopil si niektoré veci a iné som rád dovysvetľoval. Prichádzali ďalšie a ďalšie pojednania o Systeme, ktoré ďalej a hlbšie analyzovali moje názory. A Ty si čítal a čítal a čítal...
Zabrúsili sme spolu aj do politiky. Polemizovali sme o Ficovláde, rozvášnene diskutovali o situácii na Blízkom východe. Nadávali sme na životnú úroveň, na teroristov a rasistov. Zhodli sme sa v detailoch, ale unikal nám kontext. Spojila nás základná myšlienka, no rozdelili nás maličkosti. Písali sme viac výkričníkov ako otáznikov. Liali sme slivovicu do ohňa nenávisti. Pili sme špinavú vodu z mútnych kaluží...
Čas plynul a spolu s Tebou, drahý čitateľ, som objavoval krásy humoristických fejtónov. Opäť si bol pri mojich prvých pokusoch. Opäť to bola Tvoja vôľa a ochota čítať a pochváliť, ktorá ma inšpirovala a posúvala vpred. Obaja sme sa hrali s iróniou a satirou a zoznamovali s dadaizmom a absurdným humorom. Spike Milligan a Douglas Adams na nás pozerali zhora a tichým hlasom si k tomu spievali neslušné námornícke pesničky...
Od komédie k párodii už nebolo ďaleko a Ty, milý čitateľ, si bol znovu pri tom, keď som nesmelo skúmal tieto teritóriá. Experimentoval som nielen s obsahom, ale aj s formou a Ty si ma v tom láskavo podporoval. Neprestal si písať svoje postrehy a slová podpory. Nezanevrel si na týpka, ktorý poriadne nevedel, čo robí, ale snažil sa celou cestou učiť. Neodvrátil si sa od toho, ktorý sa neodvrátil od Teba. Boli sme v tom spolu, celý čas. Vo Výbere SME i mimo neho. A potom opäť v ňom - a dnes znova mimo. To, že si stále tu, je dôvod, aby som ďalej písal... Aby som sa ďalej učil...
Mali sme aj svoje hádky a nedorozumenia, môj čitateľ. Rôzne názory na kultúru, na peniaze, na vojnu. Rovnaké názory na Lenku. Ale v duchu Nietzcheho: Čo ťa nezabije, to ťa posilní - zostali sme si verní. A všetky búrky mali len krátke trvanie a po nich opäť zasvietilo slnko na môj blog.
Toto je moje ĎAKUJEM, drahý čitateľ, a zároveň môj sľub a záväzok. Tu Ti sľubujem, že neprestanem písať - bez ohľadu na to, či budem vo Výbere SME alebo nie, bez ohľadu na pracovnú vyťaženosť, minimálne raz do týždňa si čas proste nájdem. A bude to ako za starých čias - pohádame sa, aby sme sa mohli udobriť...
Neviem sa dočkať...
