Začína to nevyzerať dobre. George je príkladne osamelý - demokratická väčšina v Kongrese s ním už nesúhlasí. Napriek tomu, alebo možno práve preto, zatrúbil do útoku. A zbytočne vychovávaní synáčikovia amerických slobodných mamičiek sa postavili do pozoru, aby sa hneď potom nalodili na trajekt do Červeného mora.
Zhrňme si to. Saddám je mŕtvy - smrť ho doslova zastihla v polovici vety. Zarkáwí je mŕtvy. Bin Ládin - ak ešte žije - je svetelné roky vzdialený od Iraku, v ktorom, napriek tomu, že je po všetkom, denne zomiera viac ako 150 ľudí.
Už sú to takmer štyri roky. 1400 dní. 150 obetí na deň. To je viac ako 200 000 čiernych plastikových vriec na mŕtvoly. Je jedno, na ktorej strane. Je jedno, či ich zabil samovražedný atentátnik alebo príliš horlivý seržant americkej hliadky. Je úplne jedno, či zomreli v posteli alebo so zbraňou v ruke. Nezáleží na tom, či žili pre každý okamih, alebo mali veľké plány do budúcnosti. Všetko to vedie k jedinej pravde: Už dožili.
Niektorí mali 50 rokov. Niektorí ešte neboli dospelí. Niektorí ešte nevedeli ani chodiť, alebo rozprávať. Niektorí mali šťastie a prežili - ale už nikdy nebudú chodiť alebo rozprávať. Niektorí dokonca vyviazli bez jediného škrabanca a mohli teda bez väčších problémov pomáhať s kopaním hrobov pre svojich blízkych. Niektorí zomreli v nepriateľskej paľbe, keď hájili záujmy prezidenta, hrajúceho 12000km odtiaľ golf.
"Irak nebude ďalší Vietnam," vyjadril sa George pred štyrmi rokmi. Tváril sa pri tom veľmi presvedčivo, žmurkal do kamery a dokonca v jednom momente zaťal ruku v päsť. V ten istý deň mi jeden oveľa realistickejšie uvažujúci človek, Prof. Oskar Krejčí, povedal pravý opak. Ja som bol samozrejme blbec.
Neveril som mu.
