Byť Palestíncom z pásma Gazy asi nie je jednoduché. Emad o tom vie svoje. Keď pred záverečnou skúškou zo Štatistiky čakáme pred vchodom do školy na riaditeľa s kľúčami, Craig (úspešný štatistik z Veľkej Británie) nezáväzne udržiava konverzáciu o nadchádzajúcich letných prázdninách. Zrazu sa obráti na Emada a pýta sa: "Tak čo, ty ideš na prázdniny domov do Gazy?"
Po tejto otázke nastáva niečo, čo úplne presne vystihuje slovné spojenie "trápne ticho". Preruší ho až Emad, ktorý so sileným usmievom odpovedá pokrútením hlavy. Celá atmosféra zrazu akoby oťažela. Pohoda nedeľného letného rána je zrazu preč.
Emad sa neskôr rozhovorí. Máme spolu s Gabikou takú polosúkromnú konverzáciu. Emad vysvetľuje, že ak chce letieť domov, musí trikrát prestupovať. A z Káhiry môže ísť iba autobusom. Letisko v pásme Gazy už zasa neexistuje. "Viete, pri tom všetkom bombardovaní sa nemôžeme čudovať," povie, akoby sa musel za niečo ospravedlňovať.
Otázka na jeho rodinu doma ho evidentne zabolí. "Musia to vydržať," hovorí. Dozvedáme sa, že situácia je naozaj zlá. Elektriku majú iba 4 hodiny denne. Večer nemôžu vychádzať z domu. Niežeby sa im veľmi chcelo. Každý sa po zotmení bojí.
O takýchto veciach sa veľmi ťažko píše človeku, ktorý také niečo nikdy nezažil. Neviem si ani predstaviť podobnú situáciu niekde tu v Európe. Nechcem si ju predstavovať. Len doťukám do klávesnice túto výpoveď o úplne obyčajnom chalanovi z veľmi nešťastného miesta, a pôjdem objať svoju priateľku. Nie preto, aby som zabudol, ale aby som sa uistil, že je v bezpečí...
Emad vie, že vojna je zlá. Nechová v sebe žiadnu nenávisť voči Izraelu, nepodporuje palestýnskych radikálov. Je iba obyčajným študentom, ktorý uviazol v Prahe a bojí sa o svoju rodinu.
