Medzi ľuďmi neexistuje rovnosť štartovacej čiary. Dostupnosť informácií a vzdelania však umožňujú, aby sa tieto diskrepancie postupne vyrovnali. Veľmi dôležitým faktorom samozrejme zostáva voľba jednotlivca - už od školských čias. Budem sa učiť, alebo sa pôjdem hrať von s kamarátmi? Stačí, že som si urobil domácu úlohu, alebo si prečítam ešte kapitolu navyše? Postoj k štúdiu už v rannom veku dáva základ vzniku ambicióznej osobnosti.
Takáto ambícia samozrejme nemusí byť pre každého rovnako dôležitá. Niekto robí po strednej škole zásadné rozhodnutie - chcem ďalej študovať, alebo chcem hneď zarábať peniaze? Chcem študovať aj za cenu, že si pravdepodobne budem musieť na štúdium vziať pôžičku, ktorú budem potom splácať? Chcem hneď zarábať aj keď viem, že moje možnosti postupu v zamestnaní budú limitované? A vôbec, pracoval som posledné 4 roky v škole dosť na to, aby som sa odvážil ísť na prijímacie skúšky?
Je to v podstate veľmi jednoduchá voľba - a robíme ju všetci každodenne. Rozhodujeme sa, či dáme výpoveď, alebo zostaneme na terajšej pozícii. Či pôjdeme po práci cvičiť, aby sme si udržali akú-takú postavu, alebo sa pokojne vyvalíme pred televízorom. Či sa presťahujeme do väčšieho mesta za lepšími pracovnými príležitosťami, alebo zostaneme pri rodine niekde v Hornej Štubni. Či si založíme rodinu, aj keď nám to finančne trochu škrípe. Či sa sústredíme iba na kariéru. Či sa stravujeme zdravo, alebo v McDonalde.
Tá uplne skvelá správa je, že neexistuje správna voľba. Ľudia v podskupine šťastných môžu byť rovnako bohatý podnikatelia s desiatkou správne perverzných mileniek, ako matky s troma deťmi z Lúčivnej, bývajúce momentálne v podnájme v Poprade. Môžu to byť piloti veľkých Boeingov na trase z Viedne do New Yorku, ako aj traktoristi v Dolnom Kubíne. Môžu to byť čerstvo zasnúbení pracovníci americkej firmy, alebo práve rozvedený otec autistickej dcéry z Kežmarku. Môžem to byť ja, tak ako to môže byť úplne každý z nás.
Tá smutná správa je, že podskupina nešťastných bude nám, šťastným, vždy závidieť. Budú nám závidieť platy, frajerky, autá, byty, retiazky na krku, dovolenky, PN-ky, dokonca aj všetky starosti, ktoré máme. Ale úplne najviac nám budú závidieť naše oči. Pretože tie vidia svet v krásnych farbách - nie v tmavých odtieňoch šedej ako oni. A ak sa skúsime usmiať, pretože vonku síce prší, ale na náš život aj tak svieti slnko, vyhlásia to za náš arogantný výsmech. Budú nás nútiť, aby nám ich bolo ľúto. Našťastie, my vieme svoje.
V určitom momente vo svojom živote stáli všetci nešťastní tesne vedľa nás. Držali sme sa za ruky. Svet patril nám. Až kým nás voľba nerozdelila...
