12 rokov je neuveriteľne dlhá doba. Nikdy som si to neuvedomoval, kým som sa nezačal baliť na tento 2-týždňový výlet. Ak som od roku 1994 niekam išiel sám, bolo to buď iba na pár dní, alebo aspoň na 3 mesiace, prípadne na celý rok. Dva týždne dovolenky sú pre mňa veľkou neznámou:-)
V 1994-om som mal štrnásť rokov. Na Ostrý Grúň som si zbalil najnutnejšie oblečenie, spodnú bielizeň, ponožky, bermudy, rifle, tričká, tielka, povinnú bundu (keby sa ochladilo - obľúbená veta mojej mamičky:-), povinný pršiplásť, plavky, uterák, zubnú kefku, pastu, mydlo, šampón a hrebeň (ach, vtedy som ešte mal aj vlasy...). Do príručneho ruksaku som si pribalil dopisný papier, pero, obláky, známky, zoznam adries všetkých príbuzných, vlastný pohár, knihu, karty a elektronickú hru Tom a Jerry. Mama to skontrolovala a pridala mi opaľovací krém, repelent proti hmyzu, nejaké vreckové a šiltovku (aby som nedostal úpal - ďalšia jej obľúbená veta). Bol som pripravený vstúpiť do divočiny a prežiť úplne všetko...
Priznám sa, už pred 12-timi rokmi som balenie nenávidel. Zdalo sa mi, že tých vecí, ktoré si musím vziať, je zbytočne veľa. Myslel som, že ten kufor nikdy nezatvorím. Hanbil som sa za jeho veľkosť. Hanbil som sa za opaľovací krém s najsilnejším faktorom, aký sa dal vtedy kúpiť. Vadila mi moja červená zubná kefka (sestra si privlastnila tú modrú hneď ako ju mama vyložila z nákupnej tašky:-). Bol som pevne presvedčený, že keď budem dospelý a sám, budem sa baliť úplne inak. Úsporne. Minimalisticky. Účelne. Proste chlapsky. Cha.
V utorok odchádzam do Kanady na Systema Summit of Masters 2006. Je to taký tábor pre chlapov, ktorí majú svoje dni...:-) Osem hodín cvičenia denne, prednášky o psychológii boja, demonštrácie, hromadné bitky, boj vo vode, boj so zbraňami a všetko to, čo človeku celý rok v kancelárii chýba. Celý summit sa koná v malebnom regióne neďaleko Niagarských vodopádov, takže očakávame teplé počasie s vysokou vlhkosťou vzduchu. Ideálne prostredie na outdoor cvičenie.
Moje "úsporné balenie" sa nepozorovane totálne zvrhlo v nákupnú horúčku a neustále pridávanie ďalších a ďalších "nevyhnutných" vecí na zoznam. Momentálne musím ku všetkému z roku 1994 pripočítať mobil s nabíjačkou, laptop (aby som si mohol pozerať emaily a písať tento blog, samozrejme:-), adaptér na kanadské napätie, holiaci strojček, penu na holenie, vodu po holení, deodorant, MP3 prehrávač, dvoje tenisky, tréningový nôž, lekárničku, slnečné okuliare, dve knihy, digitálny fotoaparát (požičaný od Lenky - ďakujem:-), spacák, maskáče do lesa, dva čisté bloky na poznámky, obuv do sprchy a kartičku s rizikovým poistením. Dobrá správa je, že môžem doma pokojne zabudnúť hrebeň...
Možno za posledných 12 rokov nespohodlnel celý svet, ale ja určite áno. Potrebujem vedieť, že som kedykoľvek a kdekoľvek zastihnuteľný svojimi najbližšími. Potrebujem komunikovať mailom aj z prírody. Pri dlhších cestách MUSÍM mať po ruke knihu. Na fotky nechcem čakať pár dní po návrate - chcem ich vidieť ešte v ten deň. Bojím sa mykóz z cudzích spŕch. Nestravujem sa v pochybných krčmách a stánkoch (aj keď toto je asi Lenkina zásluha :-). Necestujem stopom, ani autobusmi (znie to snobsky, ale ak si môžem vybrať, vždy na dlhšiu trasu uprednostním pohodlnejší vlak).
Dva dni pred odchodom vyzerá môj návrat k prírode veľmi zvláštne. Možno by som mal všetky vymoženosti 21. storočia nechať doma a užiť si 2 týždne nerušenej, totálne anonymnej dovolenky. Jediný problém je, že by som si to v žiadnom prípade neužil. Zožieral by som sa obavami, či je doma všetko v poriadku. Štvalo by ma, že sa mi stalo niečo skvelé, a ja nemám fotografiu. Ničil by ma pocit, že nemôžem Lenke poslať sms o tom, ako mi chýba...
A preto aj naďalej zostanem človekom z roku 2006. Žiť inak už proste neviem..:-)
